Aby som však veci uviedol na pravú mieru - na všetko som si nezarobil sám. Ako zábezpeku do budúcnosti sa rozhodol môj otec mi na 18ku darovať byt v centre. Zatiaľ mal byť v prenájme a peniaze z prenájmu mali pokrývať moje mesačné nároky. Niekomu by sa to mohlo zdať, ako ideálny stav. Študent s minimálnymi výdavkami s pasívnym čistým príjmom okolo 500€.
Avšak život mi to zariadil troška inak - naopak. A som nesmierne rád. Nechcem totiž vedieť, kde by som bol skončil, keby všetko teraz nebolo ako to je.
Ako som už niekoľkokrát tu na fóre písal - spoznali sme sa a o štyri mesiace sme si povedali, že spolu chceme bývať. Problém nebol, s otcom som sa dohodol, že nájomníka vyhodíme podľa zmluvy a tak sme sa nasťahovali. S financiami sme stále boli OK - manželka vtedy zarábala ako letuška celkom slušne a prácu som si začal hľadať aj ja - nakoniec som to zaparkoval v callcentre, kde som spravil celkom kariéru (za rok z operátora na riaditeľa pobočky) a tiež som slušne zarábal. Náš spoločný príjem bol asi 1400€ a mesačné náklady na byt + telefón asi 150€. Takže sme si žili na vysokej nohe. To by sa však samozrejme nedalo bez toho, keby sme mali byt. Potom sme sa však vzali a prvé dieťa bolo na ceste, začali sme teda špekulovať a tu sa začali veci troška komplikovať. Našli sme si novostavbu RD mimo BA v radovej zástavbe za celkom pálka cenu, no banku sme uprosili o hypotéku a tak sme dom kúpili. Byt sa predal a vrazili sme ho do zariadenia. Až vtedy začalal realita ako taká.
Svojho času nás dosť položilo, keď nám prvé bábo zomrelo v 9om mesiaci tehotenstva, manželka teda stratila nárok na plnú materskú, prídavky a zrazu tu bol len môj príjem na celú hypotéku + náklady na živobytie a dom.
Boli a čiastočne ešte aj sme dosť v dlhodobom finančnom srabe. S tým barákom sme spravili blbosť, no zasa na druhej strane sme s dieťaťom nechceli bývať na treťom bez výťahu s električkami a autobusmi pod oknami. Momentálne sme však OK, celkom aj finančne, konečne máme doma bábo a sme kompletná rodina + pes
Odsťahovanie z domu je individuálna záležitosť a súhlasím s názorom, že nad tým reálne človek uvažuje buď keď mu rodičia lezú na nervy, alebo keď si nájde vážnu dlhodobú známosť a začne plánovať budúcnosť.
Od čoho by som však rád všetkých odhovoril je bývanie ako pár s rodičmi - hoc aj v dvojgeneračnom dome. Niekto si povie, že je to úspora. To hej, ale verte mi - nikdy to nekončí dobre. Nikdy.
To už fakt radšej hádzať peniaze do luftu za prenájom, no stojí to za to. Rodičia aj keď priamo nechcú, ale kopec vecí dokážu riadne pokaziť.