Kód: Vybrať všetko

29. 7. 2014 23:51:06

Všetci behajú. Prečo to robia a ako to mení ich životy?

 Toľko ľudí, čo behá dnes, ešte nikdy nebehalo. Pokúsili sme sa im porozumieť.

Všetko, čo by nebežci mali vedieť o bežcoch.

I. Beh ako zvyk
Od piatka poobede do sobotňajšieho obeda môžete zažiť rôzne veci: začať oslavou v bare a potom sobotné doobedie prespať alebo prežiť pokojný večer a v sobotu naobed práve dovysávať kuchyňu. Niekoľko desiatok bláznov za ten čas urobí iba jedinú vec. Nepretržite bežia.

Cieľom Štefánik trailu, ktorý sa začína v rodisku M. R. Štefánika pod Bradlom a končí sa na jeho bratislavskom námestí, je odbehnúť bez prestávky 140 kilometrov.

Tomáš Ulej je amatérsky bežec, vedie internetový vývoj v martinus.sk.

Ako začať?

Beh je populárny aj preto, že naň nepotrebujete takmer nič. Samozrejme, dobré bežecké topánky a každý ďalší športový kus odevu výrazne zvyšujú mieru toho, ako si beh budete užívať, ale to neznamená, že musíte hneď minúť v športovom obchode množstvo peňazí. Zoberte najšportovejšie topánky, aké máte, tričko, nohavice a choďte si zabehať. Všetko ostatné si ľahko doplníte neskôr.

Najlepšia možná rada je väčšinu času bežať pomaly. Pomaly znamená tak, aby ste sa počas behu dokázali s niekým rozprávať. Druhá najlepšia rada: radšej bežte menej a každý deň ako jeden deň veľa a potom pol týždňa nevládať. Beh je omnoho väčšia zábava, keď to človek nepreháňa, a ocenia to aj vaše kĺby.

Ak sa chcete začať zlepšovať, zapojte do behania tzv. intervaly (8x400 m úseky zabehnuté rýchlo, pomedzi ne 200 m úseky chôdzou), pyramídu (podobne ako intervaly, len vzdialenosti zabehnuté rýchlym tempom zvyšujete – najskôr 200 m rýchlo, potom 200 m pomaly, potom 400 m rýchlo, 200 m atď.) a takzvaný fartlek (voľný beh s menením tempa – chvíľu rýchlo, potom naraz pomaly, potom strednou rýchlosťou). Občas bežte do kopca. Ideálny tréningový týždeň pozostáva z viacerých kratších behov a jedného dlhšieho pomalšieho behu.

Ak to myslíte s behom vážne, nie je na škodu vyhľadať trénera alebo aspoň využiť hotové bežecké programy dostupné na internete (väčšinou ich už v sebe priamo obsahujú aj mobilné bežecké aplikácie). Osobné stretnutie s trénerom pomôže hlavne zlepšiť techniku, bežecký plán pomôže hlavne s motiváciou.

V rámci toho za 20 hodín zhruba desaťkrát vyliezť na vrchol hory a minúť toľko energie, ako bežný človek za päť dní. Ak si myslíte, že po takomto výkone uvidíte v cieli množstvo zničených ľudí, mýlite sa. Na počudovanie vyzerajú šťastne.

Štefánik trail je len jeden z desiatok populárnych slovenských behov. A desiatka účastníkov len promile percent ľudí, ktorí na Slovensku behajú. Za posledné dve desaťročia sa počet účastníkov všetkých slovenských behov znásobil. Pri behu Devín - Bratislava o 400 percent, košickom Medzinárodnom maratóne mieru o tisíc percent, najmladší bratislavský maratón sa zo 760 účastníkov v roku 2006 rozrástol na 8036 bežcov.

Nie je to slovenský, ale celosvetový fenomén: v Amerike sa za desaťročie zvýšil počet bežcov z 22 na 39 miliónov.

Momentálne zrejme pravidelne beháva najviac ľudí v dejinách. Ak bývate aspoň v stredne veľkom meste a už sám nebeháte, určite máte okolo seba aspoň troch-štyroch známych, ktorí nedávno začali.

Čo núti človeka vstať z postele, kým iní spia, a minúť polovicu celodennej energie jednou hodinou kladenia nohy pred nohu? Kto sú títo blázni a je niečo, čo sa od nich môžeme naučiť?

Beh mi zmenil život

V životopise Petry Holeczyovej Prekopovej to, že vedie klub bežkýň alebo že exceluje v mnohých bežeckých súťažiach, vyzerá skôr ako len taká perlička. Petra má na svoj vek za sebou slušnú kariéru vrátane vedenia digitálnej agentúry. Neskoro večer na stretnutí ešte najskôr odosiela pracovné e-maily. „Ale bežať som už dnes, samozrejme, stihla,“ usmieva sa Petra.

Behá pár rokov, od momentu, keď toho začala mať v práci príliš veľa. „Oblasť, v ktorej pracujem, je celkom náročná na rozmýšľanie, často som pociťovala potrebu ísť si vyčistiť hlavu a byť tak trochu sama so sebou.“ Občas si pofajčila, nemala kondičku, ale cítila, že potrebuje nejakú aktivitu. Prečo beh? „K behu nepotrebuješ nič, iba mať nastavenú hlavu a tenisky. Je to najjednoduchší šport.“

Petra bola najprv občasná fajčiarka, zle sa stravovala, potom sa však vďaka behu viaceré veci zlepšili. A na svoje prekvapenie začala vyhrávať jedny preteky za druhými. „Nikdy som nebehala pre výkony,“ hovorí napriek tomu. Priznáva, že je to možno aj tým, že konkurencia v ženskej kategórii nie je nijako veľká.

Dnes Petra vedie zhruba 40 bežkýň v organizácii SheRuns. Čo ženy motivuje, aby k nej chodili? Keď Petru chvíľu počúvate, máte pocit, akoby beh nebol šport, ale skôr terapia. „Samozrejme, že častým dôvodom je zdravie alebo aj štíhla línia, šport je ako stvorený na udržiavanie kondície,“ hovorí Petra. „Často však vidím skôr iný dôvod - baby prídu zničené po rozchodoch a zrazu vďaka behu vedia nájsť v sebe to sebavedomie, že ja to dokážem.“ „Beh učí odolnosti voči krízam. Keď dokážeš prekonať krízy v behu, tak ti to dáva silu a sebavedomie.“


Pozrite si anketu
Odkedy a prečo beháte? Odpovedajú Sajfa, Procházka, Šimečka
Filozofia behu

Organizácia Running USA sa každoročne pýta 30-tisíc bežcov, prečo behajú, a odpovede sú veľmi podobné. Tri štvrtiny uvádzajú, „aby si zachovali štíhlu líniu“ a „pre zdravie“, dve tretiny, aby odbúrali stres.

Ak sa však spýtate tisíc ľudí, čo sa zmenilo po tom, čo začali behať, veľmi rýchlo sa prepracujete ku coelhovsky filozofickým odpovediam.

„Teraz v marci som bežala polmaratón s jednou kamoškou, ktorá prežívala veľmi vážnu krízu vo vzťahu,“ hovorí Petra. Po behu sa kamarátka rozplakala a objala ju.

„Vieš, ja už som bola v živote tak veľmi na dne, presne ako na tom 18. kilometri, keď sme zastali, ale moja vôľa ma presvedčila ísť ďalej. A teraz viem, že nech ma v živote stretne čokoľvek, tak to zvládnem,“ povedala jej kamarátka.

„Úplne nenápadne som sa začala inak stravovať, inak sa cítiť a inak vyzerať. Som šťastná, našla som seba samu,“ píše bežkyňa na stránkach Bežeckej školy Miloša Škorpila.

Len jedna noha za druhou?

Populárny spisovateľ Haruki Murakami v knihe O čom hovorím, keď hovorím o behaní tvrdí, že ho ranné behy „naučili písať“. V knihe Jedz a behaj opisuje slávny ultramaratonista Scott Jurek, ako vďaka behu kompletne zmenil svoju stravu a životný štýl. Na internete nájdete tisíce a tisíce príbehov ľudí - niektorí prestali fajčiť, piť, naučili sa organizovať si čas.

Ak neveríme na zázraky, čo iné môže zo striedania jednej nohy s druhou urobiť vec, ktorá človeku mení život?

Najlepšia odpoveď, ktorú ponúkajú vedci, sú takzvané kľúčové zvyky. Naše telo dennodenne vytvára množstvo návykov: umyť si zuby po raňajkách, pozrieť sa doľava a doprava pri prechádzaní cez cestu. Niektoré zvyky veľmi výrazne vplývajú na ostatné a menia ich.

Vedci napríklad odmerali, že ľudia, ktorí si ráno ustelú posteľ, sú potom v práci výkonnejší. To isté platí napríklad pre zaznamenávanie si zjedenej stravy - keď si ľudia s nadváhou museli viesť denník o tom, čo jedli, väčšina z nich schudla aj bez toho, aby sa o to pokúšali.

„Kľúčové zvyky poskytujú odmeny, v odbornej literatúre známe ako ‚malé výhry‘. Pomáhajú ostatným zvykom prekvitať, lebo zavádzajú nové podmienky a vytvárajú podhubie na šírenie zmien,“ píše v populárnej knihe Sila zvyku Charles Duhigg. „Keď ľudia začnú cvičiť, hoci len raz týždenne, pristúpia k zmenám aj v iných, nesúvisiacich oblastiach, často podvedome,“ píše. 
Ľudia, čo cvičia, si zvyčajne upravia aj životosprávu a v práci podávajú lepšie výkony. Menej fajčia a preukazujú väčšiu trpezlivosť s rodinou i kolegami. Nemíňajú toľko peňazí a podľa vlastných slov sú uvoľnenejší. „Nie je celkom jasné, prečo. Ale pre mnohých ľudí je cvičenie kľúčovým zvykom, ktorý podnecuje všeobecnú zmenu,“ píše Duhigg v knihe.

To bude zrejme vysvetlenie, prečo beh toľkým ľuďom zmenil život. Má skrátka iba pozitívny vplyv aj na ďalšie návyky. Beh po čo i len jednej cigarete je utrpením, ak vypijete aj niekoľko hodín pred behom trebárs len malé pivo, z behu sa stane nočná mora. Alebo skúste zjesť dve klobásy a potom večer ísť behať.

„Pri behaní nie je veľká šanca, že vyhráš maratón, ale je celkom dobrá šanca, že to skrátka zabehneš a to ti bude stačiť. A to ti dá silu, povieš si - nie som celkom na nič. Beh je taký dôkaz pred sebou samým, že čokoľvek zvládnem,“ hovorí Petra Holeczy Prekopová.


II. Stvorení pre beh?
Ak by sa raz niekomu podarilo usporiadať bežecké preteky všetkých pohybujúcich sa živočíchov sveta, po niekoľkých sto metroch by umiestnenie človeka bolo zhruba rovnaké ako slovenskej reprezentácie v americkom futbale. Aj najrýchlejší muž planéty Usain Bolt bežiaci rýchlosťou nad štyridsať kilometrov za hodinu by v akýchkoľvek rýchlostných pretekoch bežal dvakrát pomalšie ako kôň a trikrát pomalšie ako najrýchlejší tvor planéty - gepard. Človek je jedným z najpomalších bežiacich tvorov.

Ak by sme však predlžovali trasu pretekov, situácia by sa pre človeka začala rýchlo zlepšovať. Na úrovni maratónu by sme už boli takmer na špici - o tridsať minút by sme predbehli koňa a ak by bolo teplo, tak aj psa a väčšinu cicavcov. Na vzdialenosti ultramaratónu by už bol človek prvý. Lepšie povedané, na trati by už zostal ako jediný nažive.

Z dvoch dôvodov sme pravdepodobne najlepší vytrvalostní bežci na planéte. Vďaka správne umiestnenému ťažisku dokáže ľudské telo pri behu efektívne šetriť energiu a zároveň dokážeme oproti ostatným zvieratám veľmi účinne zabrániť prehriatiu vďaka množstvu potných žliaz po celom tele.

Behanie na dlhé vzdialenosti pre nás nie je problém, telo je naň dokonalé prispôsobené.

„Maratón v podstate zabehne každý zdravý človek,“ hovorí profesor Dušan Hamar z Katedry športovej kinantropológie Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Samozrejme, nie za dve hodiny desať ako najlepší bežci sveta.“

Energie je dosť

Kde sa vo vychudnutých telách ultramaratóncov vlastne berie energia, keď za jeden beh spotrebujú 17-tisíc kalórií, toľko, čo bežnému človeku stačí na osem dni?

„Palivo nie je vôbec problém,“ smeje sa profesor Hamar. „Jedno kilo tuku vystačí pokojne na 80 až sto kilometrov a aj taký človek, ktorý je chudý, má relatívne bohaté zásoby tuku, priemerne to môže byť pokojne na úrovni desiatich percent tela,“ hovorí profesor. „Samozrejme, telo potrebuje aj cukry, tie si však telo dokáže vytvoriť z bielkovín.“

Keď sa stanete bežcom, niekto vám určite medzi prvými porozpráva teóriu antropológov Liebermana a Bramla, ktorú spopularizovala kniha Zrodení pre beh. Podľa nej bol beh spôsobom, akým naši prapredkovia lovili zvieratá - behom na veľké vzdialenosti kombinovaným so stopovaním došlo k prehriatiu tela obete - a tiež jedným z dôvodov, prečo sa človek vývojovo odčlenil od ostatných primátov.

„Nemám veľmi rád teórie, kde je veľká miera špekulácií a dohadov, ale jedna vec je nesporná, že ľudský organizmus je stvorený pre pohyb,“ myslí si Hamar.

Že by to mohlo byť naozaj tak, dokazujú aj neurotransmitery vylučované počas behu, najznámejšie z nich sú endorfíny. „Viažu sa na morfínové receptory v mozgu, je to svojím spôsobom podobné ako pri zneužívaní návykovej látky typu morfium.“ Prejavujú sa ako dobrý pocit po behu, ale majú aj ďalšie funkcie - tlmia bolesti, pomáhajú zvládať prísun kyseliny mliečnej do svalov. Keď však vedci zisťovali, kto zo zvieracej ríše ešte má podobné látky v sebe, zistili, že ju majú iba tie zvieratá, ktoré potrebujú bežať na dlhé vzdialenosti.

Závislí od behu?

Môže beh vyvolávať závislosť? Keď sa nebežec pozrie na svojich kolegov, ktorí behávajú aj dvakrát denne, môže mať pocit, že sa to podobá alkoholizmu. „Sú o tom debaty, niektorí to zjednodušujú, ale fakt je, že niečo ako závislosť sa pozoruje aj v prípade aerobných aktivít,“ odpovedá profesor Hamar. „Bežci, ktorí dlhodobo trénujú veľké objemy a zlomia si nohu alebo prestanú športovať z iných dôvodov, majú často príznaky ako ľudia, ktorí prestanú konzumovať alkohol alebo iné látky. Samozrejme, tá intenzita nie je až taká veľká, ale tá paralela tam je,“ hovorí Hamar.

„So závislosťou je to v pohode, keď to človek začne preháňať, telo ho vypne a je zase pokoj,“ smeje sa Petra Holeczy Prekopová.

Sú v niečom teda bežci lepší ako nebežci? Je ich život v niečom kvalitnejší? „Je jedna vec, ktorú si dnes ani odborníci nechcú veľmi uvedomovať: hlavným rizikovým faktorom úmrtnosti v strednom alebo vyššom veku stredného, alebo vyššieho veku nie je ani vysoký cholesterol, ani obezita, ani vysoký krvný tlak, ani fajčenie - všetko to, čo sa obyčajne u lekára vyšetruje,“ hovorí profesor. „Odstraňujeme tieto rizikové faktory, aby človek dlhšie zostal zdravý. Pritom najviac zaváži takzvaná úroveň zdatnosti,“ hovorí profesor Hamar. Teda to, či sa človek hýbe, to, koľko aktivity jeho telo zvládne, aký je silný. „Človek, ktorý má nadváhu, ale sa hýbe, má menšie riziko ochorenia ako človek, ktorý je chudý, ale sa nehýbe.“

Kto si zabehá päťkrát, väčšinou už s behom neprestane. Foto: Fotolia
III. Beh súčasnosti
Keď na olympiáde v roku 1928 niekoľko žien pri behu na 800 metrov odpadlo, svet diskutoval, či by im to malo byť vôbec povolené. „Tie dve slová - ženy a atletika by nikdy nemali byť vyslovené jedným dychom,“ napísali nórske noviny.

Beh, hlavne na dlhé trate, sa väčšinu 20. storočia nepovažoval za vhodný pre ženy. To isté v tom čase platilo aj pre mužov, najmä ak mali nejaký zdravotný problém. Atletika bola väčšinu 20. storočia považovaná za aktivitu pre športovcov a zdravých ľudí.

Revolúcia prišla v šesťdesiatych rokoch z Nového Zélandu a má meno „jogging“. Tréner Arthur Lydiard vtedy urobil presný opak toho, čo sa dovtedy radilo: povedal svojim zverencom, aby bežali čo najpomalšie, krátke trate, ale často.

Znie to jednoducho, ale odštartovalo to bežeckú horúčku - kratučkú knihu o jeho princípoch, ktorú napísal populárny americký tréner Bill Bowerman v roku 1966, si hneď po vydaní kúpilo milión ľudí.

Čo sa stalo? „Ľudia začali byť chorí zo sedenia na zadku,“ hovorí Thor Gotaas, autor knihy Dejiny behania. „Odrazu svet objavil kúzlo behania.“

Jogging začal pôsobiť takmer ako náboženstvo. „Išlo to do takých extrémov, že niektorí hlásali, že keď niekto odbehne maratón, tak je imúnny voči infarktu,“ spomína profesor Hamar.

„Beh bol dovtedy oveľa populárnejší ako športová disciplína. Dnes je beh oveľa populárnejší ako aktivita pre masy,“ hovorí Gotaas. „Ľudia dnes bežia omnoho pomalšie ako kedysi.“

„Masám sa prispôsobili aj súťaže,“ hovorí Ryan Lamppa z organizácie Running America. „Sú oveľa viac pre zábavu.“

Okrem dlhých maratónskych tratí má dnes každý beh aj kratšie alternatívy, aby aspoň jeden beh mohol zabehnúť hocikto. Limit na dobehnutie do cieľa sa rapídne posunul, aby maratón dokončili aj tí najslabší. A okrem klasických behov pribudlo množstvo akcií, v ktorých ide len o zábavu - napríklad budapeštiansky Color Run má päť kilometrov a jediným cieľom je popri behu sa pofarbiť a zabaviť.

V Spojených štátoch sa za posledné tri desaťročia zvýšil počet maratónov z 200 na 720 a počet ľudí, ktorí maratón dobehli, z 25-tisíc na viac než pol milióna.

Napriek tomu beh stále nie je najpopulárnejšou športovou disciplínou, ako sa môže zdať. Podľa štatistík National Sporting Goods Association, ktorá každoročne porovnáva popularitu športov v Spojených štátoch, je oveľa populárnejšie napríklad plávanie (1,5-násobne) a cvičenie s náčiním (takmer trojnásobne). Beh je zhruba rovnako populárny ako posilňovanie alebo bicyklovanie.

Vyskúšajte päťkrát

Podľa štatistík výrobcu bežeckého gadgetu Nike+ o tom, či sa niekto stane, alebo nestane bežcom, štatisticky rozhoduje hlavne fakt, či to skúsil aspoň päťkrát. Kto si zabehá päťkrát, väčšinou už s behom neprestane. Čo je tým hnacím motorom?

Zvonka sa niekedy beh zdá ako droga, niekedy ako náboženstvo. Je ťažké racionálne chápať, dôvody, prečo ľudia bežia. Keď ich však chvíľu počúvate, máte pocit, že je to jedna z najlepších vecí, ktorá ich v živote postretla.

„Rád sledujem, ako bežia deti,“ hovorí tréner Ivan Gabovič. „Úplne prirodzene, akoby si to ani neuvedomovali. Najskôr pobehnú, potom zastanú, vydýchajú sa, majú správne držanie tela, techniku,“ hovorí. „A to je presne to, čo potom musím ľudí znova učiť, keď sú dospelí.

Beh bez hodiniek? Načo?
Ak fajčiar tvrdí, že fajčí pre radosť a nie je závislý, stačí sa ho opýtať, či by si odoprel cigaretu, keby mal po ruke len takú značku cigariet, ktorú nemá rád. Analogicky by ste sa všetkých bežcov, ktorí tvrdia, že bežia iba pre radosť, mohli opýtať, či by si šli zabehať, aj keby nemali pri sebe GPS hodinky, mobil, alebo iné zariadenie, ktorým si beh potom budú môcť zaznamenať či pochváliť sa ním na sociálnych sieťach.

Keď som túto otázku nedávno položil kamarátom, veľmi rozpačito sme sa nakoniec zhodli, že by sme si asi zabehať šli aj „len tak“, ale - načo sa týrať, radšej vždy tie hodinky majme.

Vďaka všetkým mobilným aplikáciám a technologickým hračkám, ktoré vznikli za posledné roky, môžete po každom jednom behu stráviť minúty sledovaním svojich najrôznejších štatistík. Robím to pravidelne po každom behu od roku 2010, keď som do telefónu nainštaloval aplikáciu RunKeeper.com. A tak viem, že som odbehol 300 behov, 1500 kilometrov a ku každému jednému behu mám množstvo podrobných štatistík.

Problémom je len vtedy, keď sa ma niekto opýta, načo je to celé vlastne dobré.

„To analyzovanie dát z behu ti nejako pomáha zlepšovať techniku?“ pomáhajú mi ľudia. Ani veľmi nie, musím priznať popravde.

Z dát síce vidíte, kedy ste bežali pomaly a kedy rýchlo, ale to vlastne aj tak cítite. Tu je úsek, kde som spomalil - áno, to som už nevládal. Alebo: fíha, bežím o toľkoto rýchlejšie ako pred rokom, čím to je? To už predsa dávno viem: častejšie behávam. Určite by tréner z mojich dát niečo zaujímavé vydoloval, ale nie preto sa na ne musím po každom behu pozerať.

Takže to robíš, len aby si sa pochválil na Facebooku, znie logicky ďalšia otázka. Už trochu bližšie, ale nie je to celkom presné. Je slastné zavesiť na Facebook pozitívnu informáciu o sebe, ale možno je ten hlavný dôvod trochu sofistikovanejší - ja dáta nepotrebujem ukazovať, ja ich potrebujem vlastniť. Potrebujem vedieť, že každý jeden z behov je zaznamenaný, a potrebujem vedieť, že sa v nich môžem kedykoľvek prehrabávať. Nálepky, rekordy, to sú také naše trofeje, dôkazy, že to naše behanie sa naozaj udialo.

Beh bez nich akoby sa ani nestal a ak nebude na runkeeper.com, kto kedy uvidí, že som naozaj bežal? Bez záznamu, akoby sa to ani nestalo.