Z detskej izby zapríčinil pád burzy. Obchodovanie bral ako videohru
Čo stálo za prepadom trhov v máji 2010.

19. júl 2020 o 11:49 JOZEF TVARDZÍK ODOBERAŤ AUTORA NA EMAIL


(Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+510
V seriáli Čo číta INDEX predstavujeme zaujímavé knižné tituly zo sveta ekonomiky, biznisu a financií.


Článok nájdete aj v júlovom čísle mesačníka INDEX. (zdroj: INDEX, Hej TY!)
V ten deň, šiesteho mája 2010, zmizol za čas kratší, než si uvaríte kávu, z amerických akciových trhov bilión dolárov. Dochádzalo k bizarným situáciám, kurzy skákali na iracionálnych hodnotách. Akcie firiem Accenture a PepsiCo padli na jeden cent, Apple, naopak, vyskočil na stotisíc dolárov.

O udalosti známej ako flash crash doteraz koluje množstvo fám. Jedno je isté. Šlo o „dokonalú búrku“, v ktorej zohralo úlohu viacero faktorov. Od hedžových fondov cez špekulantov až po všeobecnú neistotu na trhoch, ktoré práve prechádzali gréckou krízou.

Dôležitý diel skladačky predstavoval vtedy 32-ročný trader Navinder Singh Sarao, ktorý obchodoval na vlastnú päsť zo svojej detskej izby na predmestí Londýna. Príbeh tajomného obchodníka opísal novinár Liam Vaughan v knihe Flash Crash: A Trading Savant, a Global Manhunt, and the Most.

Celkom iný Vlk z Wall Street

Kniha Flash Crash (zdroj: Amazon)
Anglické slovo savant z názvu knihy najlepšie vystihuje schopnosti, ktorými Sarao vyniká. Ide o matematického génia s vysokým IQ, ktorý sa dokázal sústrediť na prácu tak, že v práci nevnímal okolie.

V ušiach mal zastrčené štuple, aké nosia robotníci na stavbách, aby ich chránili proti hluku a prachu. Bol introvert, mal poruchu autistického spektra a trhy vnímal ako videohru, v ktorej musí za každú cenu vyhrať. Hľadal v nich vzorce, kopíroval ich a snažil sa poraziť konkurenciu.

Napriek úspechu viedol úplne iný život než slávny Vlk z Wall Street Jordan Belfort, ktorého si v roku 2013 v rovnomennom filme zahral Leonardo DiCaprio. Sarao vnímal peniaze ako formu výhry, ktorú si zaslúži, ale nevnímal ich hodnotu, za ktorú by si mohol kúpil luxusné autá a nehnuteľnosti.

A tak jedával v McDonald’s, jazdil na žltom bicykli s nálepkou Lamborghini, prípadne na ojazdenom Golfe – keď pršalo. S rodičmi žil v chudobnej londýnskej štvrti, nad ktorou každých päť minút prelietavali lietadlá z Heathrow. Jeho mama a otec presne nevedeli, čím sa živí, a ani netušili, že na bankovom učte má desiatky miliónov dolárov.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Ako sa z banky, ktorá financovala Hitlera, stalo kasíno na Wall Street
Čítajte 
Päť rokov po flash crashi, v apríli 2015, ho do rodičovského domu prišli zatknúť policajti. Dvere otvoril jeho otec, ktorý zakričal na syna, aby vstal z postele a prišiel dole. „Sme tu, aby sme vás zatkli za podvod a manipulácie na finančných trhoch,“ povedal jeden z policajtov.

Počas razie v dome britských policajtov sprevádzali agenti FBI a prokurátori z amerického ministerstva spravodlivosti. Sarao sa ešte stihol osprchovať a keď ho policajti z domu vyvádzali, jedného z nich poprosil: „Počkaj minútku, priateľko.“ Vraj si uvedomil, že večer mu ide futbalový zápas, a tak si chcel vo svojej izbe nastaviť nahrávanie. „Nie som si istý, či budete mať čas si ho pozrieť,“ zareagoval policajt.

Vypnúť reklamu

Keď prehľadávali jeho izbu, zistili, že okrem zatuchliny a špiny sa v zásade ničím nelíši od izby akéhokoľvek tínedžera. Na posteli ležal veľký plyšový tiger, na televízor bola napojená herná konzola a na stene viseli zarámované kopačky-adidasky s podpisom „Navovi od Lionela Messiho“.

V izbe našli policajti klasický počítač s troma obrazovkami, napojený na štandardne rýchly internet, a niekoľko pevných diskov. Pre amerických vyšetrovateľov, ktorí Brita považovali za jedného z najnebezpečnejších špekulantov na trhu, to bolo nepochopiteľné.

Vypnúť reklamu

Neo z Matrixu
Americké úrady Saraa pred raziou mesiace sledovali, čítali jeho e-maily a vypočúvali známych. Pre vyšetrovateľov bol záhadou. Všetko, čo sa naučil, nadobudol v malej obchodníckej firme Futex, ktorá bola mimo žiarivých mrakodrapov londýnskeho City.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Na čo je drahé spodné prádlo. Desať najlepších kníh roka o ekonomike
Čítajte 
Do firmy sa dostal tak, že reagoval na inzerát v novinách. Firma hľadala talenty na špekulácie na finančnom trhu. Základom bolo analytické myslenie, matematické znalosti a schopnosť pracovať v strese. Pre armádu ambicióznych chlapcov, často bez vyššieho vzdelania z chudobnejších rodín, to bola neodolateľná príležitosť, ako si zarobiť.

Už na pohovore si manažéri všimli, že hoci Sarao prišiel neupravený, vynikal v násobení veľkých čísel spamäti. Pripomínal autistu z filmu Rain Man, ktorého si kedysi zahral Dustin Hoffman.

Sarao miloval počítačové hry, v ktorých sa zlepšoval do dokonalosti. Skombinoval v sebe schopnosť bleskovo reagovať a extrémne sa sústrediť. Nevnímal svet naokolo, vo svojom mikrokozme si vytváral vlastné vzorce, ktoré využíval pri obchodovaní.

Vypnúť reklamu

Jeho predispozície boli ideálne pre štýl tradingu známy ako „skalpovanie“, keď obchodníci uzatvárajú množstvo pozícií s malými ziskmi, ktoré trvajú len pár sekúnd až minút.

Skalpovanie je náročné, pretože si vyžaduje sústredenie. Obchodník musí za deň zvládnuť veľký počet otvorených obchodov. „Viem, že to znie smiešne, ale bol ako jeden z robotov zo (seriálu) Westworld alebo ako Neo z Matrixu,“ povedal o Saraovi v knihe jeden z jeho bývalých kolegov. Podľa neho Sarao „nesledoval iba trh, bol vnútri“.

Úspešných traderov firma oceňovala štedrými bonusmi, tých, ktorým sa nedarilo, prepúšťala. Sarao v práci vynikal. Patril medzi najlepších, hoci často bol arogantný, vulgárny, do práce chodil v starých teplákoch a mikine s igelitovou taškou v ruke. Večerným záťahom s kolegami sa vyhýbal, namiesto toho v kancelárii ostával do noci, kým nezatvorila americká burza.

Nástup algoritmických obchodníkov
Pri obchodovaní používal Sarao takzvaný rebrík. Tabuľka s troma stĺpcami poskytovala prehľad najbližších trhových pokynov, ktoré zadávali ostatní obchodníci. Pre tých, ktorí čísla v rebríku dokázali pochopiť, bol zdrojom informácií o nálade na trhu.

Na základe toho bolo možné dedukovať, ktorým smerom sa trh vyberie – či nahor, alebo nadol. Sarao rýchlo pochopil, aký vplyv na trh má, keď sa v rebríku objavila nová informácia o veľkom nákupnom alebo predajnom pokyne.

Počas finančnej krízy sa ako huby po daždi objavili firmy, ktoré sa venovali vysokofrekvenčnému obchodovaniu (HFT). Jeho podstatou sú extrémne rýchle počítače schopné nakupovať a predávať finančné aktíva. Ich algoritmy sa riadia nastavenými pravidlami a na meniace sa trhové podmienky reagujú bez toho, aby do nich musel zasiahnuť človek.

Nasadzovanie algoritmov zasiahlo aj Saraa. Bol pomalší než stroje a jeho zisky z obchodov klesali. Sťažoval sa na burze i regulátorom, pretože vysokofrekvenčné obchodovanie považoval za formu manipulovania trhu. Keďže mu nik nevenoval pozornosť, rozhodol sa brániť. „Ak ich nemôžeš poraziť, môžeš sa k nim pripojiť, však?“ napísal anonymne na jedno internetové fórum.

Po odchode z Futexu sa z neho stal nezávislý trader. Odniesol si 2,5 milióna dolárov, ktoré si počas pôsobenia vo firme zarobil. A začal obchodovať zo svojej izby v rodičovskom dome.

Jeho arzenálom bol vlastný automatický obchodný program, ktorý si dal vytvoriť najatému vývojárovi. Nazval ho NAVTrader a chcel ním obmedziť silu algoritmického obchodovania veľkých firiem. V princípe to bola geniálna pomsta, v rámci ktorej sa snažil algoritmických obchodníkov nalákať na falošné signály.

Sarao dokázal manipulovať obchody na futures kontraktoch e-mini S&P500, ktoré sa vo veľkých objemoch (200 miliárd dolárov denne) obchodujú na chicagskej burze. Sarao sa mal podľa vyšetrovateľov dopustiť takzvaného spoofingu. V čase, keď došlo ku flash crashu, nebola táto stratégia ešte veľmi známa.

Trader pri spoofingu zaplavuje trh obrovským množstvom pokynov na predaj alebo na kúpu kontraktov. Vytvára tak predajný, respektíve nákupný tlak, ktorý následne tlačí cenu nahor alebo nadol. V skutočnosti ide o ilúziu.

Keďže významná časť burzových obchodov je už dlhé roky automatizovaná a využíva matematické modely a algoritmy, stratégia falošných signálov ich manipulovala tak, ako to Sarao potreboval. V zmätku, ktorý nastal, mohol lacno nakupovať a po upokojení situácie zasa draho predať.

Prvýkrát použil svoj program na spoofing 6. mája 2010, v deň flash crashu. Zarobil 879-tisíc dolárov, trojnásobok hodnoty domu jeho rodičov. V nasledujúcich dvanástich mesiacoch jeho zisk stúpol na 4,1 milióna dolárov. Keď brokeri chicagskej burzy spochybňovali jeho kontroverznú stratégiu, Sarao sa im vyhrážal, prípadne ich írečito poslal „kade ľahšie“.

Robin Hood alebo podvodník?
Saraov príbeh po jeho zatknutí v roku 2015 sprevádzali rozporuplné reakcie. Pre niekoho bol len obyčajným podvodníkom, ktorého bezohľadné správanie destabilizovalo trhy.

Našiel si však aj priaznivcov. Predstavuje pre nich Dávida, ktorý porazil Goliáša – finančný systém. Niektorí ho prirovnávali k Robinovi Hoodovi, pretože našiel spôsob, ako bojovať proti skorumpovanému finančnému mechanizmu.

Sarao bol nakoniec obvinený z 22 trestných činov za podvod a manipulovanie z trhom. Hrozilo mu 380 rokov väzenia. Nakoniec pristúpil na dohodu s vyšetrovateľmi a začal spolupracovať. K niektorým trestným činom sa priznal, dohodol sa na zaplatení pokuty vo výške 12,8 milióna dolárov.

Regulačným úradom poskytol cenné informácie, ako identifikovať manipulácie na trhu. Jeho know-how využili úrady pri sporoch s bankami, hedžovými fondmi a aj HFT firmami, ktorými Sarao kedysi opovrhoval.

V januári tohto roka bol vynesený rozsudok – rok domáceho väzenia a vydanie z USA do Spojeného kráľovstva. Sudca zohľadnil, že Sarao trpí Aspergerovým syndrómom, peniaze nemíňal a s úradmi príkladne spolupracoval.

Sarao na súde hovoril, že od obchodovania bol závislý. Vraj až po tom, ako ho zatkli a pár mesiacov pobudol vo väzení, si uvedomil, že obchodovanie mu neprináša „hlbší zmysel“. Po prepustení z väzenia mu jeho brat daroval náboženskú knihu, ktorá mu podľa jeho slov otvorila dvere do nového života: „Peniaze ti šťastie nekúpia. Som rád, že to už viem.“

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22433261/z-detsk ... eohru.html

Západné tajné služby podozrievajú ruských hekerov z útokov na prestížny vývoj vakcíny proti COVID-19. Dokázali sa dostať do Bieleho domu a napadnúť americké voľby či európske vlády.

Čo môže byť horšie, ako keď vás napadne ruský heker? Keď na vás zaútočia dvaja ruskí hekeri.

Znie to ako kybervtip, ale toto sa skutočne stalo počas americkej prezidentskej kampane v roku 2016, keď dve ruské hekerské skupiny nezávisle od seba napadli servery Demokratickej strany a ovplyvnili tak voľby v prospech republikánskeho kandidáta Donalda Trumpa.

Jednu z nich, tá ktorej sa hovorí Cozy Bear (respektíve APT29), videli americkí partneri z holandskej tajnej služby priamo pri akcii. Ich kyberjednotka sa totiž už v roku 2014 infiltrovala do počítačovej siete ruských hekerov a sledovala, ako z univerzitného objektu pri Červenom námestí podnikajú rad radom útoky proti Amerike.

[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového Newsfilteru na e-mail. ]
Momentálne sa údajne Cozy Bear zaujíma o výsledky prelomového výskumu vakcíny proti novému koronavírusu.

Ruskí hekeri: Cozy Bear a Fancy Bear
Vráťme sa však späť do roku 2016, keď sa v počítačových systémoch americkej Demokratickej strany odohrala zaujímavá situácia.

Dve hekerské skupiny útočiace na povel ruského štátu, ale pracujúce pod rôznymi konkurenčnými tajnými službami, sa do nich nabúrali a dostali tak k emailom Demokratickej strany. Hekerský tím Cozy Bear už bol v počítačovom systéme dlho. Druhý, ten ktorému sa hovorí Fancy Bear, pomerne krátko.

No práve ten po úspešnom preniknutí do systémov Demokratickej strany rozbehol to, čomu sa v špionážnom žargóne KGB hovorí aktívne opatrenie. Teda spravodajskú operáciu s cieľom ovplyvniť vnútorné záležitosti cudzej krajiny. V tomto prípade prezidentské voľby v Spojených štátoch, čo sa im aj úspešne podarilo a vyprovokovalo rozsiahle vyšetrovanie.

Hekeri Fancy Bear (respektíve APT28), ktorých využíva na svoje operácie ruská vojenská rozviedka GRU, ukradnuté emaily poskytli Julianovi Assangeovi a WikiLeaks a zásadne zmenili dynamiku prezidentskej kampane a odvrátili pozornosť od sexuálnych škandálov Donalda Trumpa.

Ich útočník s nickom Guccifer 2.0 sa tváril ako osamelý heker. Séria chýb, ktorých sa pri útokoch dopustil, však bezpečnostných expertov aj západné tajné služby priviedli priamo k budove vojenskej tajnej služby GRU, ktorá stála za útokom, čo zvrátilo kampaň v prospech Trumpa.

GRU je ruská tajná služba, notoricky známa z prípadu otravy Sergeja Skripaľa a jeho dcéry v anglickom Salisbury vysokotoxickým novičkom.

Zviditeľnili sa tiež heknutím francúzskej televízie TV5 Monde, kde sa tvárili ako hekeri Islamského štátu, nabúraním sa do emailov nemeckej kancelárky Angely Merkelovej či pokusom o napadnutie Organizácie pre kontrolu chemických zbraní v Haagu, pričom ich holandská tajná služba prichytila priamo pri čine a poslala domov.

Menej sa však už hovorí o hekerskej skupine známej pod menami Cozy Bear, The Dukes či APT29.

Tí sú spájaní s menej nápadnou ruskou spravodajskou službou SVR, ktorá sa venuje klasickej dlhodobej špionáži. Majú tiež blízko k FSB, ktorú kedysi viedol súčasný ruský prezident a bývalý agent KGB Vladimir Putin. A teraz sa podľa troch západných krajín – USA, Kanady a Veľkej Británie – snažia dostať k výskumu nádejnej vakcíny proti COVID-19.

Útočili však aj na európske vlády – napríklad v Holandsku a Nórsku.

Prečo medveď
Obe hekerské skupiny majú v mene anglické slovo Bear (medveď), čo súvisí s klasifikáciou bezpečnostnej spoločnosti CrowdStrike, ktorá používa mená zvierat pri rozdelení hekerských skupín napojených na rôzne štáty. Americká firma analyzovala útoky na Demokratickú stranu a tiež pomohla identifikovať útočníkov.

A tak kým medveď v jej riportoch predstavuje ruských hekerov, tiger Indiu, panda Čínu a napríklad leopard Pakistan.

Hekerským skupinám z Ruska, Cozy Bear a Fancy Bear sa tiež hovorí APT29 a APT28.

APT je anglická skratka pre neustále vyspelé hrozby – teda nebezpečné hekerské skupiny najímané spravidla štátmi, ktoré majú svoje dlhodobé záujmy a podnikajú časovo a finančne náročné sofistikované hekerské útoky. Obe skupiny, ako píše CrowdStrike, podnikajú politickú a ekonomickú špionáž v prospech Ruskej federácie.

Veľa vecí o Cozy Bear zistili západné tajné služby najmä vďaka práci ich holandských kolegov, ktorých kyberjednotka sa infiltrovala medzi ruských hekerov Cozy Bear a sledovala ich prácu zhruba dva a pol roka.

Holandské tajné služby vďaka Spoločnej Sigint Kyber Jednotke videli ruských hekerov, ako sa vlámali nielen do Demokratickej strany, ale aj do Bieleho domu či ministerstva zahraničných vecí. Svojich partnerov na to vždy upozornili a americké médiá vzápätí písali o pomoci „západného spojenca“.

V lete 2014 začali experti spoločnej jednotky dvoch holandských tajných služieb podozrievať z kyberútokov skupinu hekerov z univerzitného komplexu pri Červenom námestí v Moskve. Začali ju preto sledovať a dokonca sa im podarilo, ako napísali holandské médiá Nieuwsuur a de Volkskrant v spoločnej investigatíve, heknúť ich bezpečnostnú kameru na chodbe.

Mohli tak vidieť, kto vchádza do miestnosti, odkiaľ sa viedli hekerské útoky proti cudzím štátom.

A navyše, získali tak jedinečnú možnosť vidieť, na aké ciele sa zameriavajú a aké metódy pri útokoch ruské tajné služby používajú.

Boli to práve Holanďania, ktorí poskytli jedny z kľúčových dôkazov o ruskej spravodajskej operácii proti Spojeným štátom počas prezidentských volieb.

„Ticho zbierali informácie o vnútornom fungovaní v strane – čo je cieľ vysokej priority pre akúkoľvek zahraničnú vládu,“ opísal prácu Cozy Bear The Economist. Tí hluční boli Fancy Bear, ktorý využili na svoje aktívne pátranie WikiLeaks.

Nový cieľ: vakcína proti COVID-19
O niečo podobné sa teraz Cozy Bear podľa západných tajných služieb pokúsili v snahe získať dôverné informácie z úspešného vývoja vakcíny proti COVID-19, ktorý vedie Univerzita v Oxforde s farmaceutickou firmou AstraZeneca.

Dôkazy tajné služby nezverejnili, nie je známe ani to, či sa hekerom niečo podarilo získať, no kyberútoky potvrdila aj farmaceutická spoločnosť AstraZeneca.

Moskva to popiera a tvrdí, že to ani nepotrebuje, pretože ruský výrobca liekov R-Pharm má so spomínanou firmou licenciu na prípadnú výrobu vakcíny. Rusi tiež tvrdia, že sami sú ďaleko vo vývoji vlastnej vakcíny.

To však vôbec nevylučuje motív získať cenné vedecké informácie z popredného svetového výskumu a jeho následné využitie pre vlastné účely.

Vakcína proti COVID-19 je kľúčovým nástrojom pre návrat svetových ekonomík do normálu v čase pandémie a Ruská federácia patrí medzi krajiny, ktoré boli jednou z najviac postihnutých a ich ekonomika čelí problémom aj pre nízke ceny energetických surovín.

Podľa západných spravodajských služieb ruskí hekeri útočili na vedcov v Kanade, USA aj Veľkej Británii. Britské národné kyberbezpečnostné centrum (NCSC) obvinilo priamo skupinu APT29 z pokusu o krádež vedeckého výskumu. Podľa ich expertov je zrejmé, že v útokoch budú pokračovať.

Klasickou metódou, ako sa hekeri najímaní štátmi snažia prelomiť do cudzích počítačových systémov, je spearphishing – cielená kampaň proti jednotlivcom s pomocou dôveryhodne vyzerajúcich emailov, v ktorých sú škodlivé kódy.

Ako podnikajú útoky
Takto sa napríklad Cozy Bear dostali do serverov Bieleho domu s emailmi vtedajšieho prezidenta Baracka Obamu. Útok prebehol ako podľa učebnice – zamestnanec Bieleho domu dostal email, ktorý vyzeral ako na nerozoznanie od kolegu z ministerstva zahraničných vecí.

Otvoril správu a klikol na odkaz, ako píšu holandské noviny Volkskrant, a dostal sa na stránku, kde zamestnanci Bieleho domu vkladajú svoje prihlasovacie mená a heslá. Takto sa hekeri Cozy Bear dostali do serveru, kde boli aj odoslané a prijaté emaily prezidenta Baracka Obamu.

Nedostali sa však už do serverov s tajnými správami, ktoré vtedy chodili Obamovi na jeho osobné BlackBerry.

V prípade Cozy Bear sa tiež hovorí o používaní malvérov WellMess a WellMail, ktoré sa používajú pri kradnutí informácií zahraničných vlád alebo strategických spoločností. Pri týchto útokoch podľa expertov z Esetu nejde o phishing ale o útoky na zraniteľné operačné systémy s Linuxom.

„Tam pomáha najmä inštalovanie záplat a aktualizovanie,“ rozpráva Zuzana Pardubská z Esetu, ktorý hekerov Cozy Bear označuje pod názvom The Dukes.

Spomínané malvéry fungujú ako štandardný backdoor, teda útočníkovi pomáhajú prevziať kontrolu nad zariadením.


Prečítajte si
Sedem rýchlych rád, ako sa chrániť pred hekermi v roku 2020 (kompletný sprievodca kyberbezpečím)
Britskí experti z NCSC podľa londýskych Timesov podobné útoky očakávali, a preto vystavali okolo tímu z univerzity v Oxforde posilnenú počítačovú ochranu už koncom marca, keď sa začal šíriť vírus vo veľkom aj v Spojenom kráľovstve.

„Nikto presne nevie, koľko hekerov pracuje pre Cozy Bear. Analytici tvrdia, že skupiny môže byť zostavená viac z neformálnych aktérov vrátane kriminálnikov a prokremeľských aktivistov než spravodajských dôstojníkov. Je tiež možné, že ruské spravodajské služby zamestnávajú legitímne kyberfirmy na svoju prácu,“ píše The Times.

Koncom minulého roka Eset informoval, že Cozy Bear stále pokračuje v operácii Ghost Hunt, počas ktorej sa infiltrovala do ambasády štátu Európskej únie v americkom Washingtone a taktiež do ministerstiev zahraničných vecí minimálne troch európskych krajín.

Cozy Bear využíva podľa Esetu vyspelý škodlivý útok, ktorý je rozdelený do štyroch fáz.

„V prvej fáze získa link na svoj riadiaci a kontrolný server cez Twitter alebo inú sociálnu sieť alebo webstránku. V druhej fáze použije službu Dropbox na získanie príkazov od útočníkov. V tretej fáze infikuje zariadenie jednoduchým backdoorom, ktorý zase v poslednej štvrtej fáze stiahne do zariadenia vyspelejší backdoor s množstvom funkcií a flexibilnou konfiguráciou.“

Skupina je podľa Esetu veľmi vytrvalá a systematicky kradne prístupové údaje na to, aby sa pohybovala po sieti svojej obete.

Všetko o vplyve 5G na zdravie: štúdie, stanoviská profesorov aj postoj odborníka z úradu verejného zdravotníctva
Otakar HorákOtakar Horák
Väčšie zavedenie 5G sietí sa na Slovensku chystá budúci rok, skúšobnú prevádzku dosiaľ spustil operátor 4ka v Banskej Bystrici. Ilustračné foto – Adobe Stock
Väčšie zavedenie 5G sietí sa na Slovensku chystá budúci rok, skúšobnú prevádzku dosiaľ spustil operátor 4ka v Banskej Bystrici. Ilustračné foto – Adobe Stock

Sumár najnovších poznatkov o vplyve 5G na zdravie.

Je 5G sieť bezpečná a aké má účinky na ľudský organizmus?

Aby Denník N odpovedal na túto otázku, vyhľadal príslušné štúdie, oslovil úrad verejného zdravotníctva a dvoch odborníkov, ktorí sa téme dlhodobo venujú.

Profesor Jan Vrba z Katedry elektromagnetického poľa ČVUT v Prahe (České vysoké učení technické) sa interakciou elektromagnetického poľa s ľudským telom a využitím technológie na lekárske účely zaoberá od roku 1981. Vedec je koordinátorom výskumného tímu biomedicínske a ekologické aplikácie elektromagnetického poľa.
[ Bavia vás články o ľudskej mysli, prírode, zdraví či vesmíre? Aktivujte si týždenný newsletter Otakara Horáka s výberom najlepších článkov. ]
Prečítajte si
Vedec z STU: Mobil pri uchu niekoľko hodín denne je stokrát horší ako ísť po ulici s 5G anténou
Oslovení odborníci

„Vedecká komunita vie, že všetko je v poriadku,“ hovorí pre Denník N Vrba o bezpečnosti 5G siete a dodáva: „Neionizujúce (má mnohonásobne nižšiu energiu ako ionizujúce žiarenie, nedokáže v chemických zlúčeninách vyvolávať štrukturálne zmeny – pozn. red.) elektromagnetické pole sa z hľadiska biologických účinkov skúma 60 až 70 rokov a zatiaľ sa nepotvrdil a vedeckou komunitou neprijal jediný negatívny účinok za predpokladu, že expozícia elektromagnetickému poľu je v limite stanovenom Európskou komisiou, to znamená, že nebudí takzvané tepelné účinky.“

Iný názor zastáva profesor Ladislav Janoušek. Vedec je vedúcim Katedry teoretickej elektrotechniky a biomedicínskeho inžinierstva Žilinskej univerzity a ako jeden zo štyroch slovenských vedcov podpísal Európske moratórium pre 5G, ktoré „varuje pred možnými závažnými zdravotnými účinkami novej technológie“.

„Doterajšie výsledky výskumu naznačujú, že aj pokiaľ veličiny umelého elektromagnetického pozadia životného prostredia zďaleka nedosahujú úrovne limitných hodnôt definovaných platnými predpismi, pri dlhodobom pôsobení by mohli mať negatívne účinky na ľudské zdravie,“ povedal slovenský vedec pre Denník N.
Merania v Prahe

Začnime pri profesorovi Vrbovi a jeho argumentoch.

Tento mesiac sa s redakciou Aktuálně.cz vydal k vysielaču s technológiou 5G v centre Prahy, aby spektrálnym analyzátorom odmeral, koľko vysielač vyžaruje a na akých frekvenciách.

Prístroj zachytil všetky frekvenčné pásma od 600 do 4000 megahertzov, na ktorých vysielajú českí mobilní operátori.

Novinári s vedcom vyšli na strechu budovy a merali len tri metre od antény, teda zo vzdialenosti, v ktorej sa ľudia nebudú bežne vyskytovať, ak sa 5G antény nainštalujú.

Čo namerali? „Pokiaľ sa budeme baviť o sieti 5G a frekvencii 3700 megahertzov, tak pre ňu je zákonom stanovený limit 10 wattov na meter štvorcový. Teraz tu, ako vidíte, meriame len 0,1 wattu na meter štvorcový, teda asi 100-krát menej. Majte na pamäti, že stojíme len tri metre od antény,“ povedal Vrba pre Aktuálně.cz.

Keď zo strechy zišli a merali na ulici, výkon 5G siete klesol na 0,0001 wattu na meter štvorcový, takže bol na úrovni tepelného šumu. Na grafe zariadenia bolo vidno len sieť 4G, čo znamená, že 5G vyžarovalo menej ako 4G. Telefón s 5G pritom fungoval normálne.

Vyhláška slovenského ministerstva zdravotníctva č. 534 z roku 2007 stanovuje, že pri frekvenciách nad 2 GHz je takzvaná akčná hodnota (limit) 61 voltov na meter (10 wattov na meter štvorcový).

Vyhláška ministerstva zdravotníctva SR č. 534 z roku 2007:
Hodnota „f“ je frekvencia. Pre frekvenciu 1 GHz (= 1000 MHz) je výpočet limitu (akčná hodnota) intenzity elektrického poľa ako 1,375 krát druhá odmocnina z 1000, čo je 43,5 V/m.

Ak pražský vysielač s 5G sieťou vysiela na frekvencii 3,7 GHz a na ulici pod ním bol výkon 5G siete 0,0001 wattu na meter štvorcový, znamená to, že slovenskú normu bezpečne a mnohonásobne podliezol.

Český vedec pre Denník N dodal, že elektromagnetické pole je všade okolo nás. Podľa Planckovho zákona totiž akýkoľvek objekt s teplotou vyššou než absolútna nula vyžaruje elektromagnetické pole.

„Dospelý človek vyžaruje do svojho okolia približne sto wattov, prevažne v infračervenej časti frekvenčného spektra. Je to viac, ako vyžarujú jednotlivé základňové stanice okolo nás, a je to dokonca na frekvencii, ktorá je o niekoľko rádov vyššia, takže by z hľadiska fyziky mala byť rizikovejšia k biologickým systémom. Budeme sa báť priblížiť k nejakému človeku? Budeme sa báť v zime zapnúť si kúrenie? Veď teplo je tiež ‚len‘ elektromagnetické žiarenie a rovnako tak svetlo,“ komentuje prípadné pochybnosti o 5G Vrba.
Merania v Banskej Bystrici

Na Slovensku sa uvažuje o dvoch nosných pásmach pre 5G sieť – 3,5 až 3,7 GHz a 700 MHz.

Skúšobnú prevádzku 5G siete spustil na Slovensku operátor 4ka. Dosah vysielača umiestneného v Banskej Bystrici je niekoľko sto metrov, a ako píše portál Živé.sk, využíva frekvenciu 3,7 GHz a 1,8 GHz.

Na parkovisku pred budovou, kde je základňová anténa nainštalovaná, nameral portál Živé.sk hodnoty 0,5 až 0,8 voltu na meter. Keď priložili merací prístroj priamo k mobilu, namerali hodnoty 1,5 a 3,5 voltu na meter. Pri 4G sieti to boli 2 a 4 volty na meter, čiže viac.

V Prahe aj Banskej Bystrici teda 5G sieť vyžarovala menej ako 4G sieť.

Dodajme, že väčšie zavádzanie 5G sietí sa na Slovensku chystá až na budúci rok.
Ionizujúce verzus neionizujúce žiarenie

Z hľadiska vplyvu na zdravie však nie je rozhodujúca intenzita žiarenia, ale to, či ide o neionizujúce alebo ionizujúce žiarenia. To druhé má toľko energie, že v chemických zlúčeninách dokáže vyvolať štrukturálne zmeny. Časť ionizujúceho žiarenia prichádza zo Slnka, preto je nadmerné slnenie nebezpečné a môže viesť k rakovine kože.

Podľa Vrbu sú biologické účinky ionizujúceho elektromagnetického poľa opísané už takmer sto rokov. „Takéto žiarenie je skutočne nebezpečné. Veľmi presne vieme, aké škodlivé účinky na zdravie človeka bude mať určitá dávka tohto typu žiarenia,“ dodal vedec pre Denník N.

Podľa vedca z ČVUT sú však frekvencie mobilných operátorov niekoľko rádov pod hranicou medzi ionizujúcim a neionizujúcim elektromagnetickým poľom a vedecká komunita sa podľa neho v tejto chvíli väčšinovo zhoduje, že také nízke frekvencie nemajú na človeka žiadne škodlivé účinky.

„Jediný známy a potvrdený účinok neionizujúceho elektromagnetického poľa je jemné ohrievanie. Limity na expozíciu človeka elektromagnetickému poľu sú nastavené tak, aby sa teplota nemohla zvýšiť o viac ako 0,02 °C,“ vysvetľuje Vrba a dodáva: „Elektromagnetická vlna, ktorá dopadne na povrch ľudského tela, sa z 90 % odrazí nazad do voľného priestoru. A tých zvyšných 10 % sa väčšinou utlmí v koži alebo podkoží.“
Elektromagnetické spektrum. Zdroj – Wikipédia/CC BY-SA 3.0
Expozícia sa zníži

Podľa českého vedca je výhodou novej 5G technológie to, že zníži celkovú expozíciu elektromagnetickému poľu, čo, mimochodom, potvrdili aj merania z Prahy a Banskej Bystrice. „Budú využívať smerové antény, takže základňové stanice budú vyžarovať elektromagnetické pole len v smere mobilov, s ktorými budú komunikovať. V ostatných smeroch nebude elektromagnetické pole vyžarované vôbec.“

Uvedený trend potvrdzuje aj štúdia vydaná v roku 2019 v časopise Environmental Research. Hoci využívanie bezdrôtových technológií neustále rastie, od roku 2012 nedošlo k nárastu rádiofrekvenčných elektromagnetických polí, ktorým by sme boli vystavení. Sčasti je to preto, lebo „sa zlepšuje efektivita týchto technológií“, uvádza sa v spomenutej štúdii.
ÚVZ vraví, že 5G sieť je bezpečná

Denník N oslovil aj úrad verejného zdravotníctva. „5G nie je nová technológia. Ide len o piatu technológiu predošlých generácií 1G až 4G. Tieto technológie tu máme 25 rokov a dosiaľ sme nezaznamenali žiadne zdravotné problémy,“ povedal pre Denník N Juraj Roščák, ktorý na tomto úrade vedie Národné referenčné centrum pre neionizujúce žiarenie.

„Na základe parametrov, podľa ktorých má 5G sieť fungovať, nevidím dôvod na nebezpečie,“ dodal Roščák. Podľa neho sú obavy z 5G sietí spôsobené „obyčajnou neinformovanosťou“.

V podobnom duchu sa vyjadril aj Vrba z ČVUT: „Na internete je k problematike 5G sietí veľa nesprávnych informácií, ktoré môžu ľudí znepokojiť. Dalo by sa hovoriť aj o šírení poplašných správ, či už zámernom, alebo spôsobenom nejakou fóbiou, respektíve neznalosťou elektromagnetického poľa.“
Aj podľa iných je 5G sieť bezpečná

Správa SCENIHR (The Scientific Committee on Emerging and Newly Identified Health Risks) z roku 2015 mapovala 700 štúdií o vplyve elektromagnetického žiarenia a uvádza, že parametre, ktoré sa nastavili ešte v roku 1999, sú v poriadku a nie je dôvod, aby sa sprísňovali.

SCENIHR je nezávislý vedecký orgán, ktorý Európskej komisii poskytuje odborné stanoviská v témach ochrany spotrebiteľov.

Obsiahla správa má skoro tristo strán. Píše sa v nej, že „epidemiologické štúdie o rádiofrekvenčnom elektromagnetickom poli na mobilných telefónoch neukazujú zvýšený nárast nádorov na mozgu, nenaznačujú ani zvýšené riziko iných druhov rakoviny v oblasti hlavy a krku.“

„Epidemiologické štúdie nenaznačujú ani zvýšené riziko iných malígnych ochorení vrátane detskej rakoviny,“ konštatuje analýza, ktorá ďalej uvádza, že neexistujú dôkazy, podľa ktorých by rádiofrekvenčné elektromagnetické polia, ktoré používajú mobilné telefóny, vplývali na kognitívne funkcie ľudí.

„Štúdie na ľuďoch o neurologických chorobách a symptómoch nemajú žiaden preukázateľný efekt, hoci dôkazy sú obmedzené,“ píše sa v správe. Analýza vylučuje aj nepriaznivý vplyv netepelného elektromagnetického žiarenia na reprodukciu a vývoj.

Milan Ťapajna z Elektrotechnického ústavu SAV v nedávnej prednáške v CVTI povedal o vplyve 5G na ľudské zdravie, že „vysoké frekvencie sa od človeka odrážajú a nič mu nespôsobujú“.

Prednáška Milana Ťapajnu z Elektrotechnického ústavu SAV o 5G. Zdroj – CVTI SR/YouTube

Robotik František Duchoň z STU v rozhovore pre Denník N o 5G povedal: „Našiel som vedecký článok, ktorý analyzoval 125 ďalších výskumov o škodlivosti sietí 5G. Žiaden z nich nepreukázal nebezpečný vplyv na ľudské telo, hoci súhlasím s tým, aby sa robil ďalší výskum.“

Študent Martina Rakúsa, odborníka na informačné a komunikačné technológie z STU, spočítal, že na pokrytie Námestia SNP v Bratislave 5G signálom treba päť staníc. „Ak sa tam ľudia nebudú zdržiavať dlho, zaručene sa im nič nestane,“ povedal Rakús.
Rádiové žiarenie a rakovina?

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 2014 napísala, že „do dnešného dňa neboli potvrdené žiadne nežiaduce zdravotné účinky, ktoré by spôsobovalo používanie mobilných telefónov“.

WHO však dodáva, že Medzinárodná agentúra pre výskum rakoviny (International Agency for Research on Cancer, IARC) zaradila elektromagnetické polia, ktoré generujú mobilné telefóny, do kategórie „možných karcinogénov“. V rovnakej kategórii sa nachádza napríklad aj nakladaná zelenina.

„Je pochopiteľné, že ľudia majú obavy, či rádiové žiarenie nezvyšuje riziko rakoviny, no je dôležité povedať, že má oveľa nižšiu energiu aj ako viditeľné svetlo, ktoré na nás svieti dennodenne,“ cituje BBC fyzika a onkológa Davida Grimesa. „Neexistujú žiadne solídne dôkazy, že nám mobilné telefóny alebo bezdrôtové siete spôsobili zdravotné problémy,“ dodal Grimes.
Prečítajte si
Konšpirátori objavili 5G siete, maják na bankovke vidia ako skrytý vysielač
Nesúhlasia s bezpečnosťou 5G

O tom, že 5G sieť je bezpečná, písali všetky svetové médiá vrátane Guardianu, The New York Times alebo BBC. The Guardian napísal, že obavy z 5G sú „neopodstatnené“, The New York Times, že „5G mobily vám neublížia“, a BBC, že „vedci považujú 5G za bezpečné“.

Neznamená to však, že je vo vedeckej komunite absolútna zhoda, že 5G sieť je bezpečná.

Nevieme vyjadriť presný pomer zástancov a odporcov 5G, no zástancovia, ktorí považujú 5G sieť za bezpečnú, v médiách jednoznačne prevažovali.

Odporcovia 5G sietí varujú, že technológia môže mať na ľudské zdravie negatívne účinky. Medzi nich sa radí aj Joel M. Moskowitz z Kalifornskej univerzity v Berkeley, ktorý pre magazín Scientific American napísal článok s názvom Nemáme najmenší dôvod myslieť si, že 5G je bezpečné.

Odborník sa dlhodobo zaoberá vplyvom mobilných telefónov na ľudské zdravie a je jedným z viac ako dvesto signatárov výzvy Európske moratórium pre 5G. Limity pre žiarenia považuje za zastarané, lebo vychádzajú z poznatkov 80. rokov minulého storočia a vyžadujú si aktualizáciu.

V podobnom duchu sa pre Denník N vyjadril aj Ladislav Janoušek zo Žilinskej univerzity, rovnako signatár Európskeho moratória pre 5G.

Slovenský vedec pre Denník N uviedol, že vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 534/2007 (o podrobnostiach o požiadavkách na zdroje elektromagnetického žiarenia a na limity expozície obyvateľov elektromagnetickému žiareniu v životnom prostredí – pozn. red.) vychádza z odporúčaní ICNIRP (International Commission on Non-Ionizing Radiation Protection), ktoré sú z roku 1998. „Tieto normy reflektujú v tom čase známe a dnes už pomerne dobre preskúmané tepelné účinky elektromagnetického pozadia z umelých zdrojov,“ dodal Janoušek.

„Za dvadsaťdva rokov sme sa posunuli rapídne vpred vo všetkých smeroch. Dnes sa úsilie úzkej skupiny špecialistov sústreďuje na preskúmanie netepelných, takzvaných nešpecifických účinkov umelého elektromagnetického pozadia v životnom prostredí na ľudské zdravie. Výskum netepelných účinkov je zatiaľ v počiatkoch, a preto chýba povedomie o tejto problematike aj v širšej skupine odborníkov a tiež laickej verejnosti.

Doterajšie výsledky výskumu naznačujú, že aj pokiaľ veličiny umelého elektromagnetického pozadia životného prostredia zďaleka nedosahujú úrovne limitných hodnôt definovaných platnými predpismi, pri dlhodobom pôsobení by mohli mať negatívne účinky na ľudské zdravie,“ uviedol ešte Janoušek.

Obsiahlu Janouškovu odpoveď, prečo podpísal Európske moratórium pre 5G, uvádzame v plnom znení.
Prečo ste s ďalšími tromi slovenskými kolegami podpísali Európske moratórium pre 5G, ak je názorom Úradu verejného zdravotníctva SR a mnohých vedcov a vedkýň, že technológia nepredstavuje zdravotné riziká?

Odpovedá Ladislav Janoušek, vedúci Katedry teoretickej elektrotechniky a biomedicínskeho inžinierstva Žilinskej univerzity.

Právnym základom na posudzovanie rizík spojených so zavádzaním bezdrôtových technológií – nielen 5G – je na Slovensku vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 534/2007 o podrobnostiach o požiadavkách na zdroje elektromagnetického žiarenia a na limity expozície obyvateľov elektromagnetickému žiareniu v životnom prostredí. Tá vychádza z odporúčaní ICNIRP (International Commission on Non-Ionizing Radiation Protection) z roku 1998. Tieto normy reflektujú v tom čase známe a dnes už pomerne dobre preskúmané tepelné účinky elektromagnetického pozadia z umelých zdrojov. Tieto limity boli stanovené pred 22 rokmi, keď umelé elektromagnetické pozadie bolo oveľa nižšie. Bolo to pred masívnym zavádzaním bezdrôtových technológií.

Za 22 rokov sme sa však posunuli rapídne vpred vo všetkých smeroch. Dnes sa úsilie úzkej skupiny špecialistov sústreďuje na preskúmanie netepelných, takzvaných nešpecifických účinkov umelého elektromagnetického pozadia v životnom prostredí na ľudské zdravie. Výskum netepelných účinkov je zatiaľ v počiatkoch, a preto chýba povedomie o tejto problematike – v širšej skupine odborníkov aj laickej verejnosti. Doterajšie výsledky výskumu naznačujú, že aj pokiaľ veličiny umelého elektromagnetického pozadia životného prostredia zďaleka nedosahujú úrovne limitných hodnôt definovaných platnými predpismi, pri dlhodobom pôsobení by mohli mať negatívne účinky na ľudské zdravie.

Ľudský organizmus si môžeme predstaviť ako pomerne zložitý elektromagnetický systém, ktorý sa počas celej evolúcie vyvíjal v prirodzenom elektromagnetickom pozadí tvorenom elektromagnetickým poľom Zeme, kozmickým žiarením a ďalšími prirodzenými zdrojmi. Za ostatné obdobie však rapídnym tempom pribúdajú umelé zdroje elektromagnetického pozadia, s ktorým naše telo tiež interaguje a snaží sa prispôsobiť týmto zmeneným podmienkam.

Dynamika prispôsobivosti ľudského organizmu je však oveľa nižšia ako dynamika vonkajších zmien. Navyše ľudský organizmus nemá uspôsobené zmysly a receptory tak, aby sme boli schopní vnímať zvyšovanie hladiny elektromagnetického pozadia z umelých zdrojov. Smog v ovzduší sme schopní vidieť aj cítiť. Elektromagnetický smog (umelé elektromagnetické pozadie) však nevnímame.

Spolu s kolegami pracujeme na výskume neteplých účinkov a možného vplyvu umelého elektromagnetického poľa na výživu buniek a bunkový cyklus. Doterajšie výsledky naznačujú, že ide o parametricky selektívny proces – umelým elektromagnetickým poľom určitých parametrov dokážeme zastaviť prísun živín do bunky alebo, naopak, iným nastavením parametrov zvýšiť množenie buniek.

Ďalšie skupiny odborníkov, či už na Slovensku, alebo v zahraničí, s ktorými spolupracujeme, skúmajú možné netepelné efekty umelého elektromagnetického pozadia na orgánovej a systémovej úrovni (nervový systém, kardiovaskulárny systém a pod.). To, že pomáham otvárať okno poznania do tejto neprebádanej sféry a v náznakoch vidím možné efekty, bol dôvod, prečo som podpísal výzvu Európske moratórium pre 5G.

Realizované merania nepreukázali, že by hodnoty elektromagnetického pozadia pri 5G prevýšili limitné hodnoty stanovené príslušnými predpismi. Z tohto pohľadu sa zdá, že technológia je úplne bezpečná a zdravotne bezchybná. Otázkou však je, či je cieľom splnenie normatívne predpísaných limitných hodnôt, ktoré nereflektujú aktuálne výsledky vedeckého bádania, alebo nám naozaj ide o ochranu ľudského zdravia a životného prostredia.

Ak sa prikláňame k druhej časti, tak investujme čas, energiu a zdroje do výskumu, ktorý nám môže pomôcť pri hľadaní odpovedí. My všetci spoločne sme zodpovední za našu budúcnosť, budúcnosť našich detí a ďalších generácií. Ak sa však chceme skrývať za čísla z tabuliek, tak je potrebné si uvedomiť, že tie nás v prípade poškodenia zdravia „nevyliečia“.

V čase priemyselnej revolúcie sa len málokto zamýšľal nad environmentálnymi dosahmi technológií s uhlíkovou stopou. Každý sa chce pohodlne presúvať vlastným autom či lietať lietadlom. Ale náš ekosystém už prestal zvládať túto environmentálnu záťaž a dnes všetci bijú na poplach. Každá nová technológia, ktorá vedie k pohodlnejšiemu spôsobu života, je prijímaná s určitou eufóriou. Jej skutočné dosahy na naše životy a ekológiu sa môžu prejaviť oveľa neskôr, žiaľ, veľakrát v čase, keď je už proces zmien nevratný. Technologický pokrok nezastavíme, ale môžeme ho pribrzdiť a vytvoriť dostatočný časový priestor na komplexné a kritické zhodnotenie všetkých jeho dosahov. A o tom je výzva na moratórium.
Stanovisko ICNIRP

Janoušek má pravdu, že normy sú nastavenú na krátkodobú expozíciu, nie na dlhodobú. „Účinky dlhodobej expozície nepoznáme a právnici sa zhodli na tom, že nie je možné niekoho obmedzovať v niečom, čo nemôžem posúdiť, aké má účinky,“ povedal v tejto súvislosti v rozhovore pre Zive.aktuality.sk Roščák z Národného referenčného centra pre neionizujúce žiarenie.

Organizácia ICNIRP (International Commission on Non-Ionizing Radiation Protection), o ktorej hovoril Janoušek, je zameraná na výskum v oblasti neionizujúceho žiarenia. Sídli na okraji Mníchova.

Smernice, ktoré sa týkajú 5G, nedávno aktualizovala, keďže v roku 1998 sa o novej technológii ešte nevedelo. ICNIRP vydala stanovisko, že technológia 5G je bezpečná. „Najdôležitejšia vec je, že posúdenie vplyvov na ľudské zdravie sa nezmenilo,“ cituje The Guardian Jacka Rowleyho zo spoločnosti GSMA, ktorá zastupuje záujmy operátorov na celom svete. „Limity, ktoré sme mali v roku 1998, nás chránia aj teraz,“ dodal Rowley.

Eric van Rongen, zástupca riaditeľa ICNIRP, sa pre portál BusinessInsider minulý mesiac vyjadril, že aktualizované poznatky o 5G ukazujú, že „veda má jasno – neexistujú žiadne spoľahlivé dôkazy, že ak ste vystavený rádiofrekvenčným poliam 5G, výsledkom bude čokoľvek iné ako malé ohriatie tela“.
„Na základe parametrov, podľa ktorých má 5G sieť fungovať, nevidím dôvod na nebezpečie,“ vraví Juraj Roščák, ktorý v ÚVZ SR vedie Národné referenčné centrum pre neionizujúce žiarenie. Ilustračné foto – AP
Výskum na živočíchoch

Podľa Moskowitza existujú stovky štúdií, ktoré majú dokazovať škodlivé účinky rádiofrekvenčného žiarenia. Vrba z ČVUT však spochybnil kvalitu mnohých z nich, keď povedal, že výskum v tejto oblasti robia často ľudia, ktorí nie sú experti na elektromagnetické pole.

Uviedol aj to, že mnohé tímy používajú pri výskume netepelných účinkov elektromagnetického poľa taký vysoký výkon, že dochádza aj k nárastu teploty skúmaných vzoriek. „Preto nie je jasné, či namiesto netepelných efektov neopisujú vplyv efektov daných nárastom teploty.“

Európske moratórium pre 5G sa odvoláva na toxikologický výskum z roku 2018, podľa ktorého sa samcom krýs a myší rozvinula rakovina srdca, ak ich vystavili vysokým dávkam rádiofrekvenčného žiarenia. Telo živočíchov ožarovali deväť hodín každý deň po obdobie dvoch rokov. V prípade samíc sa žiadne spojenie medzi rakovinou a žiarením nenašlo. Krysy vystavené žiareniu žili dlhšie ako živočíchy z kontrolnej skupiny, píše o výskume BBC.

BBC cituje spoluautora uvedenej štúdie, že „žiarenie, ktoré sa použilo v štúdii, nemožno priamo porovnať so žiarením, ktorému sú vystavení ľudia, keď používajú mobilný telefón“.

„Aj keď niektoré výskumy naznačujú štatistickú možnosť zvýšeného rizika rakoviny v prípade nadmerného používania, dodnes neexistujú dostatočne presvedčivé dôkazy o kauzálnom spojení oboch javov, preto netreba prijímať (nové) bezpečnostné opatrenia,“ hovorí pre BBC Frank De Vocht, poradca britskej vlády pre bezpečnosť mobilov.
Prečítajte si
Poštové holuby nám dáta prenášať nebudú. Bez 5G sietí sa ďalej nepohneme, hovorí šéf O2
Záverom

Podľa Janouška by sme pri 5G sieti mali byť opatrní, ak nám „naozaj ide o ochranu ľudského zdravia a životného prostredia“.

„V čase priemyselnej revolúcie sa len málokto zamýšľal nad environmentálnymi dosahmi technológií s uhlíkovou stopou. (…) Jej skutočné dosahy na naše životy a ekológiu sa môžu prejaviť oveľa neskôr, žiaľ, veľakrát v čase, keď je už proces zmien nevratný,“ dodal vedec zo Žilinskej univerzity.

Vrba z ČVUT hovorí, že privíta každý ďalší výskum o vplyve elektromagnetického poľa na ľudský organizmus. Desiatky rokov výskumu, ktorý podľa neho nepriniesol žiadny poznatok o nebezpečných účinkoch neionizujúceho elektromagnetického poľa, ho však presviedčajú, že ak sa dodržia prijaté normy, niet sa čoho báť. Zákaz 5G povedie podľa neho iba k tomu, že Európska únia začne za svetom technologicky zaostávať.

„Pravdepodobne nič škodlivé či nebezpečné nenájdeme a z EÚ sa medzitým stane rozvojová krajina či región, kde budú zakonzervované technológie 4G, zatiaľ čo zvyšné krajiny či regióny už budú mať napríklad 10G (technológie sa za cca 10 rokov posúvajú o jednu generáciu). A tie budú na takej úrovni, že už žiadnu diskusiu o zdravotnej bezpečnosti nevzbudia.“

Rozhovory20. júla 2020 19:22
Odborníčka na kliešte: Ak je kliešť na telo prisatý dlhšie ako deň, doslova sa oň zacementuje
Karol SudorKarol Sudor
Kateřina Kybicová. Foto - archív K. K.
Kateřina Kybicová. Foto – archív K. K.

Ktoré repelenty zaberajú ako prevencia pred kliešťami a ktoré nie? Sú rizikovejšie parky v mestách alebo lúky v prírode? Odpovedá Kateřina Kybicová, vedúca Národného referenčného laboratória pre lymskú boreliózu v Štátnom zdravotnom ústave v Prahe.

V ktorom mesiaci roka vám novinári začínajú volať, aby ste im porozprávali o kliešťoch?

Obvykle to vypukne v apríli, ale niektorí sa ozývajú už v marci. Ich základnou otázkou je, či už vyliezajú kliešte a či už je riziko, že sa prisajú na človeka. Samozrejme, vtedy už to riziko existuje, lebo kliešte začínajú byť aktívne pri piatich stupňoch nad nulou.

Ak je osem nad nulou, kliešte si už natvrdo vyhľadávajú svojich hostiteľov. Ak má teda niekto smolu, kliešť sa naňho môže prisať už vo februári. Stačí teplé a slnkom zaliate miesto. Sezóna kliešťov sa dlhodobo predlžuje, aktívne sú v podstate až deväť mesiacov v roku.
Prečítajte si
Prvé kliešte tento rok vyťahoval vo februári. Lekár radí, ako ich vybrať

Kam sa kliešte schovávajú v zime?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Sú zahrabané v čomkoľvek, čo je napadané na zemi, napríklad v lístí, ihličí, vo všetkom prírodnom, čo môžete nahrabať vo vrchnej vrstve pôdy. V pohode tam prečkajú všetky nepriaznivé podmienky. Snehová pokrývka im prospieva, lebo ich udržiava v stave, aby nevyschli. Nezahrabávajú sa však len v zime, ale aj počas veľmi suchého a horúceho leta. Nemajú ho príliš rady.

Kliešte sa skrývajú vo vyššej tráve, mnohí si však myslia, že na nás skáču aj zo stromov, čo je mýtus. Skáču vôbec?

Neskáču a zo stromov už vôbec nie. Pohybujú sa v oveľa nižších polohách nad zemou, konkrétne do jedného metra. Vo vyššej tráve sa nachádzajú preto, lebo je tam vyššia vlhkosť. Ak trávu príliš pokosíte, kliešťa v nej nájdete len výnimočne. Nemá dôvod sa tam zdržiavať, potrebuje totiž 80-percentnú vzdušnú vlhkosť. Preto sa orientuje na vyššie trávy a kroviny na lúkach či húštiny v lesoch.

Kliešť nie je príliš pohyblivý. Ako zistí, že sa blíži človek či zviera? A ako presne sa dostane na telo hostiteľa?

Kliešte striehnu na vrcholkoch tráv, na steblách. Je im jedno, aký hostiteľ pôjde okolo, či ste to vy, pes, hlodavec, vták či srna. V tomto nie sú vyberavé. Číhajú tak, že majú natiahnutý predný pár nožičiek. Na ich poslednom článku majú takzvaný Hallerov orgán, ktorým detegujú vydychovaný oxid uhličitý, vlhkosť a vône. Vďaka tomu vedia, že sa blíži hostiteľ, na ktorého by sa mohli prisať. V podstate nás cítia skôr, než k nim prídeme.
Kliešť nacicaný krvou (vľavo) a kliešť na krvnom sére z umelého kŕmidla. Foto – archív Biologického centra AV ČR

Ako blízko okolo kliešťa musíme ísť, aby sa mohol zachytiť o oblečenie či pokožku?

Musíme sa oň doslova obtrieť. Kliešť nevie skákať ani sa vymrštiť, musí mať šťastie v tom, že sa ho sami dotkneme. On situáciu okamžite využije a zachytí sa. Keďže má na nožičkách spätné háčiky, nerobí mu to problém. Najlepšie sa mu darí prichytiť na drsnejšom či chlpatejšom oblečení. Ak máte na sebe niečo veľmi hladké a klzké, napríklad hodváb, zošmykne sa dole.

Najčastejšie sa zachytáva na nohách?

Presne tak. Ak sa nechystáte ľahnúť si do trávy alebo sa nezohýbate niekde v záhrade, nemá zmysel striekať sa repelentom kdesi na krku. Podstatné je nastriekať si nohy.

Po zachytení hľadá na prisatie prvú odhalenú časť pokožky alebo putuje v snahe nájsť čo najlepšie miesto?

Putuje, lebo hľadá čo najmäkšiu časť kože, kde by sa mu dobre cicalo. Na to mu slúžia takzvané palpy, čo sú hmatadlá, ktorými skúma kožu. Tak sa dostane napríklad do podpazušia, do slabín, rozkroku, podkolennej jamky. Jednoducho hľadá, kým nenájde.

Keď potom objaví vhodné miesto, použije takzvané chelicery, klepietka, ktorými kožu prereže, a následne hypostóm, teda cuciak, ktorým začne piť krv.

Necítime, keď po nás lezie, ani to, že urobil ranku, ani to, že už cicia krv. Prečo?

Len čo vytvorí ranku, ihneď do nej začne vypúšťať látky brániace zrážanlivosti krvi a tiež látky, ktoré to miesto znecitlivujú. Kliešť je na to doslova odkázaný, lebo potrebuje cicať oveľa dlhší čas ako napríklad komáre. Samička kliešťa pokojne cicia aj desať dní, nymfa kliešťa dva až štyri dni, kým nie je totálne plná. Preto robia všetko pre to, aby sme o ich prítomnosti na tele nevedeli.

Čiže tie obrovské nacicané kliešte, ktoré vidíme na psoch, sú také veľké preto, že cicajú viac dní v kuse?

Jasné, tie veľké sú práve samičky, ktoré na psovi cicajú už viac ako týždeň. Mnohí si myslia, že na psy idú iné kliešte ako na človeka. Nie je to pravda, ide o rovnaký druh. Rozdiel je v tom, že dlhodobým satím psej krvi stíhajú mnohonásobne zväčšiť svoju veľkosť. Samička je v priemere dlhá asi štyri milimetre, ale dokáže sa nacicať až do veľkosti jedného centimetra.

Ak sa raz kliešť zahryzne, ostane už na tele na rovnakom mieste alebo sa občas presunie?

Nie, ostáva na prvom mieste, kde začal cicať. Sám od seba sa už presúvať nebude. Keď má dosť krvi, vymaní sa z kože a odpadne zo svojho hostiteľa. Následne buď zvýši svoje vývojové štádium, alebo, ak ide o samičku, nakladie vajíčka.

Povedzme že na nejakú lúku chodí málo ľudí aj zvierat. Koľko vydrží kliešť čakať na svoju obeť?

Veľmi dlho, lebo má úsporný metabolizmus. Ak dlho čaká alebo sú vonku nepriaznivé podmienky, tak svoj životný cyklus, ktorý obvykle od vajíčka cez larvu, nymfu po dospelého jedinca trvá asi dva roky, dokáže natiahnuť aj o ďalšie roky. Na zimu sa opäť zahrabe, metabolizmus sa mu zníži na minimum a počká na ďalšiu sezónu.

V praxi však takmer nie je možné, aby na lúku neprišli žiadni hostitelia. Nemusí to byť totiž len človek, pes, mačka, srna či diviak, ale aj líška, zajac, hlodavce či vtáky. Možností majú kliešte dosť, skôr ich obmedzujú nepriaznivé podmienky ako vonkajšia teplota či vlhkosť vzduchu.

Dá sa kvantifikovať, koľko kliešťov žije na priemernej lúke o veľkosti 10 × 10 metrov štvorcových? Ide o desiatky, stovky či tisícky jedincov?

Jasné, vedci sa hustotou ich populácie zaoberajú, sledujú ju. Obvykle na takej ploche žijú desiatky až stovky kliešťov, určite nie tisícky. Hustejšia populácia môže byť na pomedzí lúky a lesa, kde je vyšší pohyb zveri.

Pamätám si na povery z detstva, že ak kliešťa zle vyberieme, lebo mu odtrhneme telo, hlavička ostane vnútri a začne putovať telom.

To sú naozaj len povery, veď ho tým zabijete. Len čo kliešťa pretrhnete, v koži vám ostane len hlavová časť, teda hryzadlá, čo nie je nič strašné. Ranka sa možno trochu viac zapáli, ale telo si s tým nakoniec poradí tým, že ten zvyšok z kože vylúči. Do tela nikdy nevojde ani živý kliešť, nieto jeho mŕtva hlava.

Prichádza otázka, ktorú dostávate v každom rozhovore – ako správne vyberať kliešťa? Zámerne som si to pozrel na internete a našiel som obrovské množstvo zásadne sa líšiacich rád. Keď ste boli v debate v DVTV.cz, povedali ste, že kliešť nemá závit, preto ho nemožno vytočiť, ale len vymykať do dvoch strán.

Presne tak. Točiť ním, keď nemá sosák v tvare závitu, nemá zmysel, len ho zbytočne pretrhnete. Treba ho vymykať zo strany na stranu, na čo stačí trpezlivosť. Trvá to možno minútu až dve. Čím dlhšie je kliešť prisatý, tým sa ten čas predlžuje.
Prečítajte si
Zápalka, drievko, nechty, to je jedno… Kliešťa vyberte hlavne rýchlo, radia parazitológovia

Prečo?

Ak je tam dlhšie ako deň, doslova sa o telo zacementuje. V slinách má totiž látku, ktorá pôsobí ako cement pri murovaní. Slúži mu to na to, aby sa udržal na hostiteľovi aj vtedy, keď sa o niečo obtrie.

Inak, kliešť je dosť pevný, šanca, že mu odtrhnete telo bez hlavičky, je nízka. Ideálne je mať poruke niečo, čím ho môžeme zachytiť a zároveň ho tým nerozpučíme, v zásade je však jedno, čo použijeme. Podstatné je nečakať a kliešťa vybrať hneď, ako ho objavíme.

Prečo sa nesmie potierať krémom, olejom či mydlom?

Lebo sa začne dusiť a vyvráti obsah svojich čriev do rany. So všetkými potenciálnymi patogénmi.

Majú zmysel komerčne predávané repelenty? Poznám ľudí, ktorí ich používajú a aj tak sa na nich chytajú kliešte, a naopak.

Zmysel majú všetky repelenty, ktoré sa vyrábajú na báze chemikálií. Majú prakticky stopercentný ochranný účinok. Samozrejme, žiadny z nich nevydrží celý deň, ale maximálne niekoľko hodín, preto sa nimi treba striekať priebežne.

Neškodia malým deťom?

Nie. Repelenty pre ne majú znížený obsah týchto látok, takže je tam trochu znížený aj samotný účinok.

Čo repelenty na prírodnej báze?

Majú oveľa menší účinok. Repelenty na báze esenciálnych olejov síce fungujú, ale slabšie. Navyše človeka nechránia niekoľko hodín, ale skôr niekoľko desiatok minút.

Čo protikliešťové obojky pre psy?

Fungujú celkom spoľahlivo. Dajú sa v nich použiť dokonca látky, ktoré sú u ľudí vylúčené.

V obchodoch sa predávajú náramky na ruky proti kliešťom. Majú účinok?

Počkajte, pozriem si ich zloženie na internete. Píše sa tam, že obsahujú esenciálne oleje. Nejaký účinok teda asi majú, ale veľmi nízky. Rozhodne neochránia celé telo, na to treba klasický repelent. Poviem to aj inak – kliešť sa možno vyhne samotnému náramku, ale inde na tele sa pokojne prisaje.

Aké percento kliešťov je rizikových pre zdravie človeka? A kde k tým patogénom prídu samotné kliešte?

Či sú to borélie, vírus kliešťovej encefalitídy alebo iné baktérie, kliešte sa k nim dostanú cez takzvaných rezervoárových hostiteľov. Najčastejšie cicajú na hlodavcoch a vtákoch. A práve tie sú najčastejšími rezervoármi chorôb. Kliešťovi ako prenášačovi chorôb neprekážajú, človeku áno.

A percento nakazených kliešťov? Sleduje si to každá krajina a výsledky sa dosť líšia dokonca aj v rámci lokalít jedného štátu. V strednej Európe je vírusom kliešťovej encefalitídy nakazené priemerne jedno percento kliešťov. Sú však aj ohniská, kde to percento stúpa.

S boreliózou je to o dosť horšie. Kolegovia na Slovensku, ktorí to sledovali v košických parkoch, dospeli k číslu 10 až 15 percent nakazených kliešťov. V Česku je priemer okolo 15 percent, v pražských parkoch však posledných sedem rokov zisťujeme, že ide až o 25 percent kliešťov.

Existujú mestské lesoparky, kde je nákaza boréliami stabilne prítomná v každom druhom kliešťovi, ale aj také, kde to nevystupuje nad päť percent. V Rakúsku ide v priemere o 25 percent kliešťov, v Nemecku je to rovnaké, napríklad v Budapešti to však vyskočilo až na 40 percent.

Dá sa z toho odvodiť, že parky v mestách sú rizikovejšie ako lúky vo voľnej prírode?

Ak hovoríme o infikovanosti kliešťov boréliami, tak áno. Ukazuje sa to posledných 10 až 15 rokov.
Kateřina Kybicová. Foto – archív K. K.

Ak sa na mňa prisaje kliešť, ktorý v sebe nemá borélie ani vírus kliešťovej encefalitídy, nič mi nehrozí, akurát sa dobre nakŕmi?

V zásade áno. Ak kliešť v sebe nemá žiadny patogén, tak sa len napije a odpadne na zem. Lenže kliešť môže mať v sebe aj iné patogény, než sme spomínali. V poslednom čase sa pomerne často objavuje a testuje anaplazmóza, čo je ochorenie, ktoré spôsobuje baktéria Anaplasma phagocytophilum. Ak je však v kliešťovi len ona, zdravý človek by ju mal zvládnuť.

Z vášho vystúpenia v DVTV.cz som pochopil, že pri riziku boreliózy je dôležité vybrať kliešťa z tela do 24 hodín od prisatia. Kliešťovej encefalitíde sa dá vyhnúť len očkovaním. Čo tie dve choroby spôsobujú?

Predovšetkým poviem, že základnou prevenciou je skontrolovať si telo po každom návrate z prírody. Pozor aj na oblečenie – ak sa naň dostal kliešť a nestihol sa prisať, počká si na vás do druhého dňa. Je to problém, lebo sa prehliadnete, kliešťa nenájdete, vás to upokojí, ale rizikom sa stáva ďalší deň. Preto odporúčam každý deň si obliecť niečo iné.

Kliešťovú encefalitídu spôsobuje vírus, ktorý sa do tela človeka dostáva slinami kliešťa hneď po prisatí. Skoré vybranie nás teda nemusí ochrániť. Inkubačná lehota ochorenia obvykle trvá sedem až štrnásť dní.

Aké sú príznaky?

Prvé príznaky pripomínajú ľahkú chrípku, lebo sa objaví bolesť hlavy, únava, zvýšená teplota či horúčka, bolesť svalov a kĺbov. Človek je dosť zničený. O pár dní to odznie a tam sa to aj môže skončiť.

V niektorých prípadoch sa to však neskončí. Človeku je po prvej fáze choroby týždeň až dva celkom dobre, zrazu však prídu obrovské bolesti hlavy a horúčky. Nakoniec príde až k zápalu mozgových blán. Príznakom je napríklad stuhnutie svalov na šiji. Tento stav môže trvať dva týždne, potom sa to začne zlepšovať. Problém je, že na túto chorobu neexistuje žiadna liečba, riešia sa len príznaky.

Konkrétne?

Pacient je hospitalizovaný na infekčnom oddelení a dostáva utišujúce prostriedky. U štvrtiny pacientov, žiaľ, dochádza k trvalým následkom – k obrne končatín, prudkým bolestiam hlavy, depresiám, poruchám spánku a podobne.

Kliešťová encefalitída teda vždy prebieha dvomi fázami?

Zväčša áno, ale u tretiny pacientov prvá fáza, ktorá pripomína chrípku, chýba a rovno sa rozbehne tá druhá, ťažká. Rozhodne by som to nepodceňovala.

Dokáže tá choroba aj zabiť?

Áno, ale len výnimočne. Podstatné je, že u štvrtiny pacientov nastávajú trvalé následky.

Keď som v roku 2004 nastúpil do francúzskej automobilky, Francúzi boli veľmi prekvapení, že naši ľudia sa nedávajú očkovať práve proti kliešťovej encefalitíde. Vyslovene žiadali, aby sme tie vakcíny zabezpečili.

Vonku sa ľudia proti tejto chorobe dávajú očkovať bežne, v Rakúsku je proti encefalitíde zaočkovaných 90 percent ľudí. V Česku je to chabých 25 percent, hoci to ľuďom preplácajú poisťovne. Je to chyba, to očkovanie je bezpečné a rozhodne ho odporúčam.

Očkovanie sa podáva v dvoch dávkach s odstupom jedného mesiaca, v zrýchlenom režime s odstupom dvoch týždňov. Dostatočné protilátky sa vytvoria až dva týždne po druhej dávke.

Ako často treba očkovanie opakovať?

Ďalšia dávka vakcíny sa dáva po roku, potom po troch rokoch a následne až po piatich rokoch.
Kateřina Kybicová. Foto – archív K. K.

Čo spôsobuje lymská borelióza? Vakcína proti nej ešte neexistuje, hoci sa vyvíja.

Táto choroba má mnoho podôb. Borélie, ktoré sa do tela človeka dostanú z kliešťa, potrebujú na vyvolanie ochorenia „prezliecť svoj kabát“, teda sa antigénovo zmeniť. Tomu vieme zabrániť tým, že kliešťa odstránime do 24 hodín od prisatia.

Ak to neurobíme niekoľko dní, neostáva nám iné, než sa poctivo pozorovať. Najčastejším príznakom boreliózy je sčervenanie kože na mieste, kde bol kliešť prisatý, môže sa však objaviť aj inde na tele. Hovorí sa tomu erytém. U dospelých môže mať priemer viac ako päť centimetrov, pričom tá škvrna stále rastie.

Nejde o výrazne červenú, skôr ľahko ružovú škvrnu s ohraničeným okrajom, ktorá nebolí, nepáli ani nesvrbí. Ak ju máme na chrbte, ľahko ju prehliadneme.

Kedy sa tá škvrna objaví?

Obvykle jeden až tri týždne po prisatí kliešťa, treba sa teda pozorovať dostatočne dlho po tom, čo sme ho vybrali. Videla som aj erytém, ktorý sa vytvoril až po piatich týždňoch. Vtedy treba okamžite zájsť za praktickým lekárom alebo dermatológom, aby to posúdil a prípadne nasadil antibiotiká. Ak je erytémov po tele viac, znamená to, že borélie už neostali len v koži, ale putujú krvným riečiskom.

Čo sa stane, ak to celé odignorujeme?

Ak budeme mať šťastie, náš imunitný systém si s tým nejako poradí. V horšom prípade prepukne neskorá fáza boreliózy. Borélie môžu napadnúť kĺby, nervový systém, ale aj srdce. Možností je veľa.

Antibiotiká pomôžu vždy?

V zásade áno. Horšie je, keď sa niekomu erytém nevytvorí, a tak mu nenapadne, že má utekať k lekárovi. Vtedy si treba všímať, či nemá zvýšenú teplotu, bolesť svalov a kĺbov, zväčšené lymfatické uzliny. Keď si uvedomí, že predtým si našiel kliešťa, mal by si to spojiť a zájsť za odborníkom.

Pripomeniem ešte aj takzvanú neuroboreliózu, ktorú už ani v strednej Európe nemôžeme považovať za zanedbateľnú. Rôzne borélie totiž majú afinitu k rôznym tkanivám. Niektoré vytvoria spomínaný červený fľak, iné však môžu putovať po nervových vláknach a napadnúť rovno nervový systém.
Kateřina Kybicová. Foto – archív K. K.

Aké sú tam príznaky?

U detí je častým prejavom obrna lícneho nervu, u dospelých obrna koreňových nervov.

Čo presne robíte vo vašom laboratóriu?

Testujeme predovšetkým klinické vzorky pacientov. Neriešime len boreliózu, ale aj menej časté ochorenia prenášané kliešťami. A tiež vyrážame do terénu chytať kliešte, aby sme ich mohli otestovať.

Samozrejme, testujeme aj kliešte, ktoré už boli prisaté na ľuďoch či vzorky rezervoárových hostiteľov, ako sú myši či väčšie zvieratá.

Ako chytáte kliešte? Zrejme si neľahnete do trávy.

(smiech) Nie, robíme to však tak, aby sme ich zachytili čo najviac. Máme na to dlhú tyč, na ktorú pripevníme najčastejšie bielu vlajku s jemnými chĺpkami. Následne ju pomaly obtierame o vysokú trávu. Číhajúce kliešte sa spoľahlivo prichytia.

Vďaka za recept, ako vyzbierať kliešte v záhrade a prehodiť ich k susedom.

S tým sa nenamáhajte, aj tak prelezú späť.

KATEŘINA KYBICOVÁ (1978)

Narodila sa v Prahe, vyštudovala molekulárnu biológiu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity. Pracuje ako vedúca Národného referenčného laboratória pre lymskú boreliózu v Štátnom zdravotnom ústave v Prahe.

História tenisuRozhovory20. júla 2020 11:49
Daniela Hantuchová o sláve a úspechu: Asi to prišlo príliš skoro
Tomáš ČorejTomáš Čorej
Daniela Hantuchová. Foto - archív D. H.
Daniela Hantuchová. Foto – archív D. H.

Daniela Hantuchová patrí medzi najúspešnejšie tenistky našej histórie. V roku 2008 bola blízko k výhre na Australian Open. „Úprimne? Videla som to na svoj titul,“ vraví pre Denník N.

V rozhovore hovorí aj:

čo si kúpila za šek z Indian Wellsu;
prečo sa nedarí hráčkam v tínedžerskom veku;
či môže mať mladá hviezda priateľov;
aký bude tenis po korone.

[ Odoberajte nové vydania Športového newsfiltra každý pondelok od septembra do júna na e-mail. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]

Vo svojom podcaste The Real DNA sa všetkých hostí pýtate, ktoré vlastnosti si na sebe a ostatných najviac cenia. Skúsme to teda otočiť – ktoré vlastnosti si najviac vážite vy?

Tak takáto otázka sa mi páči. (smiech a odmlčí sa) Poctivosť, pracovitosť, úprimnosť, prirodzenosť a vďačnosť. A najdôležitejšia je pokora.

Súvisia tieto vlastnosti s tým, že ste športovali?

Šport podporuje pracovitosť, no pri ostatných vlastnostiach si nie som istá – skôr by som povedala, že ich ohrozuje. Aj preto som nesmierne šťastná, že som si svoje DNA udržala, čo v športovom svete vôbec nie je jednoduché.

Ani sa vám nečudujem. Keď ste mali osemnásť rokov, vyhrali ste prestížny turnaj v Indian Wellse. Naživo vás sledovalo 16-tisíc ľudí a dostali ste šek na 332-tisíc dolárov, ale stále ste boli tínedžerkou.

Podobné veci si z toho Indian Wellsu ani nepamätám. Keď som si neskôr pozerala záznamy zo svojich zápasov, pýtala som sa: „Čože, tam bolo fakt toľko ľudí?“ Žila som v úplne inom svete, riešila som inakšie veci.

Aké?

Napríklad to, aký bekhend som hrala po čiare, čo som mohla spraviť lepšie, čo mi ešte chýba, aby som bola svetovou jednotkou…

Čo ste si kúpili za tie peniaze?

Asi letenku na ďalší turnaj. (smiech) V tom čase sme len začínali, a tak sme z nich platili hotely, trénerov a všetky ďalšie veci. Iste, odmeny sú obrovské, ale len veľmi málo ľudí si uvedomuje, aké vysoké sú v tenise aj náklady. V tímových športoch hradia všetko kluby, ale tenista musí platiť cestovné či ubytovanie aj trénerovi, kondičnému trénerovi, fyzioterapeutovi a niekomu z rodiny.

Nebáli ste sa, že spyšniete?

V tomto boli kľúčoví moji rodičia, ktorí brali tenis ako vedľajšiu súčasť môjho života. Škola bola vždy na prvom mieste – oveľa dôležitejšie ako víťazstvo na turnaji boli čisté jednotky.

Čo by ste zmenili na svojej kariére?

Viac by som si ju užívala. Bola som až príliš veľkou perfekcionistkou, a hoci viem, že mi to pomáhalo dosahovať výsledky, veľmi ma to skľučovalo. Stále som rozmýšľala nad tým, čo môžem urobiť lepšie.

Keď som prvýkrát vyhrala Indian Wells, považovala som to za samozrejmosť. Hingisová nasadila latku až príliš vysoko – keď som vyhrala ako 18-ročná, myslela som si, že to bolo neskoro. Bianca Andreescuová vyhrala v rovnakom veku US Open a všetci z toho robili senzáciu. V mojej ére? Hovorila som si, že Hingisová bola svetovou jednotkou v šestnástich, tak čo teraz?

Vo finále Indian Wellsu ste porazili práve Hingisovú, ktorá mala 21, ale v tom čase už získala päť grandslamov. Viete, ako vysoko je v rebríčku najvyššie postavená tínedžerka dnes?

(ticho)

… je to 49. Iga Swiateková, za ňou je 52. Coco Gauffová a to je z prvej svetovej stovky všetko. Chcem tým pomenovať trend, že hráčky sa dostávajú na vrchol oveľa neskôr. Čím to je?

Mám viacero teórií. Prvá súvisí so sociálnymi sieťami – dnes je to skôr o tom, koľko má kto followerov. Keď som minulý rok komentovala Wimbledon, sledovala som, ako si počas tréningov robili hráčky jednu selfie za druhou. V mojich časoch? Keby som vytiahla mobil, tréner by mi jednu „šupol“ ešte aj s rozbehom. V prvom rade by mi to však ani nebolo napadlo.

Mladí hráči a hráčky sa potom horšie koncentrujú.

Áno: často vidíte, že odohrajú skvelý prvý set a potom ich výkon prudko klesne. Mladí dnes majú problém hodinu sa sústrediť bez mobilu. Lenže je tu ešte jeden problém – vďaka followerom sa získavajú sponzori, a tak to hráčom a hráčkam neprekáža. Pre nás bol úspech na turnaji jedinou cestou, ako zarobiť, nie to, či sme boli pekné a ako sme sa odfotili.

Nesúvisí skutočnosť, že mladí tenisti nie sú takí úspešní, aj so zmenou tenisu, ktorý je oveľa viac fyzický?

Samozrejme, na konci kariéry som to cítila aj ja. Zmenili sa loptičky, výplety, dnes je to už menej o tenisovom umení.
Daniela Hantuchová na turnaji v Indian Wellse. Foto – TASR

Mali ste ako mladá superhviezda priateľov?

Bolo to náročné, nie však pre peniaze, ale pretože som bola desať mesiacov na cestách po turnajoch. Dohodnúť sa s niekým na káve o dvanástej? To pre mňa neexistovalo. Každý týždeň ste v inom meste…

Z vášho podcastu s Jelenou Djokovićovou som sa dozvedel, že ste v detstve hrali na klavíri. Mali ste čas na takéto koníčky?

To bolo ešte predtým, ako som odišla zo Slovenska. Na klavíri som hrala do štrnástich rokov, čo súviselo aj s prioritami rodičov. Najprv škola, potom klavír a až potom tenis.

Ako vyzerala vaša bežná rutina?

Keď sa na to pozerám spätne, hovorím si: „To som ako dávala?“ Mala som dva tenisové a dva kondičné tréningy. V lepšom prípade som vstávala asi o 6.30, od ôsmej do desiatej sme mali tenis, od desiatej do pol dvanástej kondičku, od dvanástej do pol druhej obed, hodinu pauzu, od tretej do piatej tenis a od piatej do pol siedmej kondičku a video.

Je veľmi vtipné, keď ma teraz ľudia stretávajú v posilňovni a pýtajú sa ma: „A ty cvičíš?“ Netuším, ako im mám na to odpovedať. Keď som skončila kariéru, vravela som si, že teraz nebudem nič robiť. Potom som stretla svojho lekára a ten mi povedal, že sa mám o mesiac hlásiť na cholesterol. Jasné, že mi to nevydržalo. Naše telo je také zvyknuté na cvičenie, že by ma bez neho všetko bolelo.

Po turnaji v Indian Wellse ste vyhrali Fed Cup, na úkor ktorého ste obetovali tenisové majstrovstvá sveta (Turnaj majsteriek), ktoré sú považované za vrchol sezóny. Ako ste potom vnímali, že vás domáci fanúšikovia kritizovali, že nechodíte reprezentovať?

Nerozumiem tomu. Mám najviac odohratých zápasov vo fedcupovej histórii, ale niektoré médiá to prezentovali tak, že som nereprezentovala. Raz som neprišla pre únavovú zlomeninu, ale aj tak som si prečítala, že som si ju vymyslela. Bola som ešte mladá a veľmi som si to pripúšťala – naozaj som sa pýtala, či tá vlajka za menom vôbec má význam… Mrzela ma aj reakcia zväzu.

Tréner mi to povedal jasne – musela som sa rozhodnúť. Vedela som, že ak pôjdem na Fed Cup, fyzicky nezvládnem majstrovstvá sveta. V nedeľu som hrala triapolhodinový zápas, ráno o tretej sme išli na letisko do Los Angeles a na ďalší deň sme hrali. Nemožné.

Zaujíma ma, čo ste si vtedy mysleli. Že sa na majstrovstvá, kde sa každoročne kvalifikuje len osem najlepších hráčok, dostanete opäť o rok?

Nie, v žiadnom prípade. Dobre som vedela, že tá šanca bola jedinečná, ale to isté platilo aj o Fed Cupe.

Takže to neľutujete?

Nie, jasné, že nie! Rozhodovala som sa, či budem hrať za seba alebo za svoju krajinu. Bolo to jasné, len ma potom mrzelo, že som obetovala jeden z vrcholov kariéry a čítala som si, že som nechodila reprezentovať.

Nasledoval náročný rok 2003. Keď ste prehrali na Roland Garros s Ashley Harkleroadovou, pričom v zápase ste urobili 101 nevynútených chýb, kritizoval vás aj váš tréner Nigel Sears. Aj keď iste, bol to dlhý zápas, prehrali ste 7:9 v treťom sete.

… zrejme najdlhší v mojom živote. (úsmev)

Čo vám pomohlo dostať sa z problémov?

Vrátiť sa naspäť ku koreňom, k tomu, vďaka čomu som dosiahla úspechy. Opäť som začala prispôsobovať taktiku modernejšiemu tenisu – kým na začiatku kariéry som bola silovou hráčkou, zrazu som zaostávala. Začala som pracovať kondične, opäť sme išli od nuly. Tak mi to vychádza v živote vždy – keď sa mi nedarí, urobím krok späť.

Bolo dobré, že ste do toho „vhupli“ taká mladá, alebo by ste dnes boli radšej, keby ste zažili najväčšie úspechy v kariére o niečo neskôr?

Pre mňa osobne to zrejme bolo prirýchle. Nad všetkým veľmi rozmýšľam, všetko si uvedomujem… Asi to bolo naozaj príliš skoro.

Potom tu bol o vás jeden naratív – blond vlasy, vyšportovaná postava. Ako ste vnímali, keď vás opisovali najmä ako krásnu ženu a až potom ako úspešnú športovkyňu?

Vždy som sa svojimi výsledkami snažila dokázať, že tenis je moja priorita. Ach, čo som sa ja naodmietala exhibícií a fotení, pretože tenis bol jednoznačnou prioritou!

Čo ste odmietli?

Boli to také veci, že sa mi agent vyhrážal, že so mnou skončí. (smiech)

V rozhovore s Ivanom Lendlom ste diskutovali o tom, že tenista sa rozpráva sám so sebou, že nikto nie je taký osamelý ako hráč na kurte. O čom ste sa rozprávali so sebou vy?

S kolegami vždy vravíme, že keby mohli vzniknúť titulky z týchto rozhovorov, boli by neprístupné mládeži a vysielali by ich niekedy po druhej v noci. (smiech) Asi radšej nebudem konkretizovať, ale niekedy je lepšie, že to ostáva v našich hlavách a diváci netušia, čo v nich prebieha.

Ako vníma profesionálny športovec zranenia?

Zranenie nie je nikdy pozitívne, pretože telo je súčasťou našej práce. Je to, akoby vám niekto zobral počítač – hneď by ste rozmýšľali, kde si kúpite nový. Ľudia si neuvedomujú, aké sú zranenia náročné po psychickej stránke. Aj keď sa zotavíte, musíte sa pripraviť na to, že tenis sa posunul vpred, medzičasom ste prišli o body, nezarábali ste… Príde ďalšie zranenie, ďalšia operácia a opäť idete odznova. Nezabúdajme, že tenisti sú iní ako bežní pacienti – neoddychujú tri mesiace, ale hneď, keď môžu opäť dýchať, trénujú, čo môžu.
Daniela Hantuchová na Australian Open 2014. Foto – TASR

Na Australian Open ste sa dostali do semifinále. Hrali ste proti Ane Ivanovićovej, prvý set ste vyhrali 6:0 a v druhom sete ste viedli 2:0. Mnohí vás už na Slovensku videli vo finále, ale nakoniec ste prehrali v troch setoch.

Úprimne? Videla som to na svoj titul. Šarapovová vtedy postúpila do druhého finále, ale vedela som, že Ivanovićová bola lepšia. Jednoznačne to bol môj grandslam, bola to moja šanca. Spamätávala som sa ešte rok.

Možno bola škoda, že som vyhrala 6:0 – išlo to až príliš hladko. Bolo to moje prvé semifinále grandslamu a veľmi som sa zľakla. Myslela som si, že si z nej robím žarty, tak dobre som hrala. No keď som potom prehrala prvý gem, bolo to, akoby som prehrala celý zápas.

Po zápase ste povedali, že vás znervóznilo Ivanovićovej škrípanie topánkami, čo bolo pre mnohých lacnou výhovorkou. Ako to bolo?

Bola to len výhovorka. Jedna vec je, čo robila so svojím tímom, ale mňa to nemalo čo rozhodiť. Mala som byť silnejšia. Zrejme som čakala príliš ťažký zápas a zrazu to išlo všetko až príliš jednoducho.

Často sa zabúda, že máte kariérny grandslam zo zmiešanej štvorhry.

Na začiatku kariéry mi mix veľmi pomohol, lebo som mohla prijímať mužský servis a so svojimi partnermi som aj trénovala.

Necheli ste sa stať deblovou špecialistkou ako Hingisová?

Pri všetkom rešpekte by som stále mohla hrať, ale štvorhru som vždy vnímala skôr ako doplnok.

Sprevádzali vašu kariéru nejaké povery alebo talizmany?

Koľko máme času? (smiech) Keď som vyhrala Indian Wells, štrnásť dní po sebe sme jedli v tom istom podniku, mala som tú istú izbu od roku 2002, tú istú skrinku, tú istú sprchu…

Mala som jedno šťastie, že na kurte som povery nemala. Najdôležitejší však bol zasadací poriadok. Pamätám si, ako som raz hrala v Linzi a potrebovala som vyhrať, aby som sa kvalifikovala na majstrovstvá. Bol tam len môj tréner a zrazu si k nemu počas finále niekto prisadol. Tak som požiadala o coach on court, len aby som si ho zavolala a povedala mu, že sa neviem sústrediť!

V minuloročnom rozhovore pre kolegyňu Riu Gehrerovú ste povedali, že komentovanie je náročnejšie ako hranie tenisu. Nie všetci vám to však veria, skúste nás teda presvedčiť.

Nikto nám to neverí, ale zhodujeme sa na tom všetci, čo komentujeme! (smiech) Nejdem nikoho presviedčať, no ako tenistka som mala počas grandslamu deň voľna – ráno som mala tréning a poobede som sa mohla prejsť po Paríži. Ako komentátorka mám pracovné dni nesmierne dlhé, štrnásť dní po sebe od šiestej rána do ôsmej večer v práci.

Musím byť neustále sústredená. Keď som na chvíľku stratila koncentráciu ako hráčka, nikto si to nevšimol, no v televízii si to nemôžem dovoliť. Alebo keď ste unavený? Hneď to vidno. Na kurte som bola unavená, ale fyzicky, kým pri komentovaní som unavená psychicky.

Minulý rok som bola v New Yorku 19 dní a ani raz som nešla na večeru. Okrem toho je všetko v angličtine… Zdá sa, že je to rovnaký šport, ale je to úplne iná profesia. Ako hráčke sa všetci prispôsobovali mne, lenže teraz sa musím prispôsobovať všetkým ja.

Hantuchová počas komentovania s Johnom McEnroeom (vľavo):

Urazili ste niekoho počas komentovania?

Nie. Držím sa pravidla, že chcem prísť do šatne a mať s hráčmi normálny vzťah. Pamätám si, aké to bolo, keď komentátor kritizoval, „ako môžem pokaziť takýto úder“, ale už nevnímal, že na mňa svietilo slnko, fúkalo… Skôr sa snažím vysvetľovať.

To sú presne veci, ktoré viete posúdiť len ako bývalá hráčka. V čom robíme my novinári chybu, keď robíme rozhovory?

Nepovedala by som, že niečo robíte zle, skôr to, že ja sama mám výhodu. Cítim hráča – chápem, kedy sa ho mám čo opýtať.

Takže určite po prehratom zápase nepoložíte otázku, ako sa tenisa cíti.

(smiech) To je zrejme najhoršia otázka, ktorú môže novinár položiť. Keď sa hráč cíti zle, nerýpem sa v tom. Zároveň si uvedomujem, že hviezdou rozhovoru musí byť hráč, moje ego už ide bokom.

Predstavme si rozhovor s Novakom Djokovićom. (ukáže rukou na minerálku na stole) Či už bude hovoriť o tejto minerálke, je to jedno, pretože je to Novak Djoković.

Dobre, že ho spomínate. Ako vnímate jeho kontroverzie z ostatných týždňov?

Priznám sa, že som to veľmi nesledovala. V týchto týždňoch som sa odpojila a tešila som sa, že som bola konečne doma.

S Djokovićom ste si blízki. Aký je človek?

Novak je jeden z najlepších tenistov v histórii, ak nie najlepší. Je to mimoriadne inteligentný, hĺbavý človek, ktorý na sebe tvrdo pracuje na kurte aj mimo neho. Má úžasnú rodinu, čo pri jeho štýle života nie je vôbec jednoduché.

Keď som ho tento rok videla v Austrálii, myslela som si, že by vyhral všetky ďalšie grandslamy. Má nespočetne veľa úspechov, ale aj tak sa snaží každý deň zlepšovať a pracovať na sebe. S Jelenou robia úžasné veci v nadácii, veľmi si ich vážim.

Aký bude pokoronový tenis?

Mám z neho zmiešané pocity. Na jednej strane chápem, že najmä nižšie postavení hráči si potrebujú zarobiť, no prvoradá je bezpečnosť. Tenis bez divákov si neviem predstaviť – zahrať víťazný bekhend v semifinále Australian Open a nepočuť ich reakciu?

Kto bude profitovať z tejto pauzy? Starší hráči, ktorí si doliečia zranenia, alebo mladší hráči, ktorí budú mať čas popracovať na sebe?

Ivan Lendl v mojom podcaste povedal, že je to úžasná príležitosť pre mladých. Víťazom tohto obdobia bude ten, kto bude pripravený mentálne. Teraz rebríčky nebudú dôležité, ani v prípade najlepších hráčov. Pôjdeme akoby od nuly.
Daniela Hantuchová. Foto – archív D. H.
Daniela Hantuchová (1983)

Je jednou z najúspešnejších slovenských tenistiek. V rebríčku ATP bola najvyššie na piatom mieste. Vyhrala sedem turnajov WTA v dvojhre a deväť vo štvorhre. Hrala v semifinále Australian Open (2008) v dvojhre a vo finále Australian Open (2002, 2009) a French Open (2006) vo štvorhre. So Slovenskom zvíťazila vo Fed Cupe 2002 aj v Hopmanovom pohári 2005. Svoju kariéru ukončila v lete 2017, dnes pracuje najmä ako komentátorka a moderátorka.

RozhovoryVzťahy13. júla 2020 12:34
Ochrnul po skoku do rieky: Problémom je nesamostatnosť a sexuálna frustrácia, nie vozík
Renata KalenskáRenata Kalenská
Riaditeľ Centra Paraple David Lukeš. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Riaditeľ Centra Paraple David Lukeš. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

„Automaticky prichádza tykanie. Obzvlášť od ľudí, ktorí nemajú vyšší intelekt. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale keď prídem napríklad na nejakú vrátnicu, automaticky počujem: Tak čo by si chcel?‘“ hovorí David Lukeš, ktorý je na vozíku už 19 rokov.

Ako dvadsaťročný skočil počas futbalového zápasu do potoka, aby sa osviežil. Potom sa prebudil až na jednotke intenzívnej starostlivosti. So zlomenou chrbticou a s diagnózou spastickej kvadruplégie – a informáciou od lekára, že už sa nikdy nepostaví na nohy.

Začal sa profesionálne venovať ragby a dnes šéfuje neziskovej organizácii Centrum Paraple, ktorá pomáha ľuďom na vozíku po poškodení miechy.
[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

Vo veľkom rozhovore pre český Deník N hovorí o vysokej miere samovrážd medzi vozičkármi, o sexuálnej frustrácii aj o neprístupných záchodoch v reštauráciách.

Na úvod by som si chcela vyjasniť, aké termíny v súvislosti so svojím zdravotným stavom nemáte rád. Už som bola svedkom vášnivých, až nepriateľských diskusií na sociálnych sieťach o korektnosti, keď sa ľudia s hendikepom rozčuľovali, ako niekto použil napríklad slová „na vozíčku“. Dajte mi nejaký manuál korektnosti.

Myslím, že univerzálny manuál neexistuje. Rozprával som sa o tom s mnohými ľuďmi, ktorí majú rôzne hendikepy, a s mnohými ľuďmi, ktorí majú poškodenú miechu a sú na vozíku. A každý používa inú terminológiu.

Mne vozíček nevadí, hoci si z toho robím žarty. Nemám pocit, že by to z nás robilo deti. Ale sú ľudia na vozíku, ktorí výraz vozíček neznesú. Nemyslím si, že by sa to dalo paušalizovať. Takisto si myslím, že nie je problém povedať slovo vozičkár.

Je to aj najjednoduchšie v prípade, keď sa snažíte zistiť, či je pre nás prístupná nejaká reštaurácia alebo kultúrne zariadenie. Vtedy je rýchlejšie povedať „som vozičkár“, ako keby som mal vysvetľovať, že „som telesne hendikepovaný a používam vozík“.

Tak sa toho budem držať.

Čo sa však vôbec nepoužíva, hoci to často vídame v médiách, je formulácia „pripútaný na invalidný vozík“. Nikdy som to nikoho na vozíku nepočul povedať. Netuším, kde to vzniklo.

Človek potrebuje vozík na svoj pohyb, niektorí môžu dokonca čiastočne chodiť, takže je to pre nich len kompenzačný prostriedok na mobilitu a s nejakým pripútaním to nemá nič spoločné.

Myslím, že keby chcel niekto vymyslieť top vetu, tak by povedal „pripútaný na invalidný vozíček“.

Dotkne sa vás osobne, keď o vás niekto povie, že ste hendikepovaný?

Nie. Mňa sa nedotkne ani to, keď o mne niekto povie, že som pripútaný na vozíček. V súvislosti s terminológiou sa ma nedotýka vôbec nič. A slovo hendikepovaní? Tak to mi nevadí už vôbec!

Ja som, naopak, proti názoru, že sa o nás má hovoriť len ako o „človeku s hendikepom“. „Hendikepovaný“ alebo „človek s hendikepom“… Mne je to jedno. Dôležité pre mňa je, kam sme sa posunuli.

Pred päťdesiatimi rokmi by nám nenapadlo, že vozičkár bude viesť nejakú organizáciu. Alebo že bude mať deti. Hovorilo sa: „No, ty chodíš s vozičkárom, to sa musíš obetovať…“

Aké sú najhlúpejšie klišé, ktoré ľudia s poškodenou miechou počúvajú?

Trebárs taká tá veta: „Ja viem, aké to je. Vlani som si zlomil nohu.“

To vám niekto povedal?

No jasné. Ľudia to hovoria dosť často. Museli chvíľu používať vozík, ale rozhodne nemôžu vedieť, čo to je, mať poškodenú miechu. Ale my im to nijako nevyvraciame. Väčšinou to prichádza v situáciách, keď ste trebárs na koncerte v klube, vtedy majú ľudia najväčšiu tendenciu sa vám zverovať. Čo ja som počul za príbehy…

Ako si to vysvetľujete?

Podľa mňa si myslia, že keď ste si prešli nejakou traumou, máte recept na všetky problémy. Do toho vám hovoria: „Ja by som to teda fakt nezvládol.“

To je tiež dobré klišé.

No jasné. Veď nemáte na výber. To nie je rovnaké, ako keď si poviete, že sa idete otužovať. Vy sa jednoducho prebudíte – a ste na vozíku. Ste po poranení miechy.

Máte, samozrejme, možnosť to nejako vzdať, ale budete umierať dlho, pretože miechové poškodenie nie je v súčasnosti smrteľné. A do urgentnej starostlivosti nezasiahnete. Nemôžete povedať: „Nechcem byť operovaný, chcem umrieť.“ Oni vás jednoducho zachránia.

Potom, samozrejme, môžete zomrieť na nejakú infekciu, ale bude to bolestivá smrť a bude dlhá. Ak teda nespáchate samovraždu. To je, mimochodom, v súčasnosti najčastejšia príčina úmrtí ľudí s poškodením miechy. Predtým boli na prvom mieste rôzne kardiovaskulárne ochorenia, teraz sú to samovraždy.
Prečítajte si
Ako polročný ochorel na detskú obrnu. Sme Bohom zabudnutá diagnóza, vraví Štefan Grajcár

Ako to vnímate? Život človeka na vozíku sa za posledných tridsať rokov zlepšil. Prečo sa teda počet samovrážd zvyšuje? Detstvo som trávila čiastočne v Hořiciach v Podkrkonoší, kde funguje ústav pre ľudí so zdravotným hendikepom. A ľudí na vozíku som tam pred rokom ’89 občas videla. V iných mestách však nie.

To je pravda. Máte to ako s komunistami. Veľa ľudí je šťastných, že máme slobodnú spoločnosť, no je otázne, či je nás väčšina. Mnohí predsa dnes hovoria: „Predtým som sa mal lepšie. Vtedy to pre mňa bolo jednoduchšie.“

A áno, teraz je to o veľkej ​zodpovednosti. Aj život na vozíku si vyžaduje oveľa väčšiu zodpovednosť. Nikto vám už len tak nedá bezbariérový byt. Nikto sa už o vás nepostará, musíte sa o seba vedieť trošku postarať sami. To nie je pre každého. Zvlášť keď taký hendikep získate v priebehu života – dovtedy ste si žili nejakým štýlom, a zrazu vás to hodí inam…

Samozrejme, dnes je lepšia bezbariérovosť, sú vyššie príspevky, lepšie vozíky, lepšia starostlivosť, sú zariadenia typu Centrum Paraple, je to jednoducho lepšie. V skratke sa dá povedať, že primárna starostlivosť sa o dosť zlepšila, ale s tou sekundárnou, následnou, je to horšie.

Tam je to žalostné, najmä ak ste na vozíku už dlho a ste považovaný za „chronického pacienta“. Podobné je to s osobnou asistenciou. Ľudí v tejto oblasti je zúfalý nedostatok.

Čo by pomohlo?

Keby spolu začalo komunikovať ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo práce a sociálnych vecí. Zdravie od sociálneho kontextu nemôžete oddeliť.

Jedna vec je človeka zoperovať, ale druhá vec je, že sa oňho musí niekto postarať alebo že systém musí byť nastavený tak, aby to dokázal sám.

Na túto tému sa snažíme vyvolávať rôzne diskusie… Chápem, že politici riešia aj veľa iných problémov, ale vyspelá spoločnosť sa pozná podľa toho, ako sa vie postarať o svojich najslabších.

Zmenil sa od roku ’89 prístup spoločnosti k hendikepovaným? Vnímate trebárs menej súcitu?

Na vozíku som takmer dvadsať rokov a za ten čas sa to zlepšilo. Stále verím v dobro ľudí. Snažím sa fungovať sám a často sa dostávam do situácií, keď to nie je stopercentne bezbariérové. A musím povedať, že len v dvoch prípadoch mi niekto odmietol pomôcť.

Ľudia pomôžu a už sa naučili aj pýtať. Dokonca sa radšej najskôr spýtajú, než sa k vám hneď hrnú a napáchajú viac škody ako úžitku. Na druhej strane, ešte stále sú tu veľké rezervy v tom, ako komunikujeme s ľuďmi, ktorí majú hendikep, ak sú so sprievodom. Ľudia majú tendenciu rozprávať sa s naším asistentom, nie s nami.

To je asi ponižujúce.

To je dosť ponižujúce. Je to dané aj tým, že asistent stojí, zatiaľ čo vy sedíte. Trošku sa k vám niekedy správajú ako k dieťaťu. Niekedy je to milé, ľudia vás pohladia po vlasoch, potľapkajú po chrbte…

To znie hrozne.

Automaticky prichádza tykanie. Dosť často. Obzvlášť od ľudí, ktorí nemajú vyšší intelekt. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale keď prídem napríklad na nejakú vrátnicu alebo sa stretnem s nejakými robotníkmi, je to automatické: „Tak čo by si chcel?“

To sa môže niekoho dotknúť. Ja už som obrnený. Nehľadiac na to, že sa mi to často stávalo, keď som mal dvadsať. Vtedy mi ani neprišlo hlúpe, keď mi ľudia tykali.

Teraz sa vám to už nestáva?

Stáva. Ale už som si vážne zvykol. Na dôstojnosti mi to neuberá. Ak by som potreboval niečo povedať, ozvem sa. Ale vidím, že nie vždy to má zmysel. Potrebujem, aby mi napríklad otvorili bránu…

Ide dosť o sebavedomie. Tuším, že v dôsledku hendikepu dostáva trochu zabrať.

Stopercentne. Premýšľal som o tom, ako tu pracujeme so sebavedomím a s tým, aby sa ľudia vrátili k nejakému dôstojnému pohľadu na seba samého. Aby si vážili to, akí sú, a nevideli iba ten hendikep.

Radi by sme v nich prebudili motiváciu, aby sebavedomý prístup k sebe aplikovali aj inde než len tu v tom krásnom, upravenom prostredí Centra Paraple. Lenže potom si vyjdú von a všetko je inak. Sú to asi dva roky, čo som šiel odtiaľto… Určite ste si všimli, že dosť často používam…

… výraz „šiel“.

Áno. Asi je to tým, že pre nás je vozík naozaj kompenzačná pomôcka, naša súčasť, ktorú neberieme ako dopravný prostriedok. Tak som teda šiel na električku.

Postupoval som, ako sa má: zazvonil som, vodič vyliezol a vyklopil mi plošinu a ja som sa ho spýtal, či mi môže pomôcť. Ten sklon je niekedy proste nezjazdný… A on mi povedal, že nie.

Môže to povedať, pretože dopravný podnik nemá tieto situácie zaistené, a keby sa hendikepovanému človeku alebo vodičovi niečo stalo, je to pre vodiča zložitá situácia. Musí zariadiť náhradného vodiča, ošetrenie cestujúceho, auto a veľa ďalších vecí.

Ten vodič naozaj odišiel?

Pomohol mi niekto z cestujúcich. Skríkol som do električky a niekto hneď vyšiel. Už sa mi však stalo, že vodič zaklapol plošinu a naozaj odišiel. Dopravný podnik sa obhajuje tým, že máte možnosť sprievodu zadarmo. To je však dehonestujúce.

Predstavte si, že sa tu niekto namotivuje a povie si „tak ja to dám a do toho mesta prejdem sám“. Zvládne prísť na zastávku, prekoná iks bariér, pretože vieme, ako sú na tom ulice… A keď už je na zastávke, narazí na vodiča, ktorý mu zoberie všetky ilúzie a úplne ho zhodí.
Prečítajte si
Aby vyštudoval so zdravotným postihnutím, musel si dať ku škole postaviť vlastné zábradlie

To musí s človekom zamávať. Ako sa za tie roky zmenili chodníky? Pred dvadsiatimi rokmi som v rámci reportáže s neskoršou senátorkou za ODS Danielou Filipiovou jazdila na vozíku po Prahe. To, ako sa všetky chodníky zvažujú k ceste, mi robilo obrovský problém, pretože som neustále schádzala dolu. Bola to oveľa väčšia drina, než som čakala.

Naklonené chodníky sú, pochopiteľne, naklonené stále, je to s ohľadom na vodu. Hoci určite sa to dalo vyriešiť inak. Veľa cestujem a videl som veľa elegantných riešení. Ono je to naozaj hlúpe v tom, že človek zaberá len jednou rukou. Ja mám jednu ruku slabšiu, takže využívam vždy jednu stranu chodníka. Keď idem späť, idem po protiľahlom, aby som išiel stále na silnejšiu ruku.

Takže ju máte silnejšiu čím ďalej viac.

Áno. Ruku mám slabú, pretože som mal autonehodu na Kube. Ja som mal totiž ešte po nehode nehodu. S priateľkou, neskoršou manželkou, sme tam vyleteli z cesty, prevrátilo sa nám auto a vletel som do nejakého močiara… Ale dopadlo to dobre. O chvíľu tam boli Kubánci s mačetami a vtedy som si hovoril, že nie je zlé byť v krajine, kde na vás stále niekto dohliada. Tí komunisti vás fakt nenechajú umrieť.

Tak to ste mali šťastie, že ste sa potom dostali do turistickej nemocnice.

Viem, o čom hovoríte… Bol som v Santa Clare vo fakultnej nemocnici. Vyzdvihla ma tam špeciálna kanadská služba, pretože česká vláda nebola schopná vypraviť špeciál – mimochodom, jej argument bol, že sú Vianoce.

Vtedy som si hovoril: „A čo má byť, že sú Vianoce?“ Museli sme si zvoliť komerčný let, ktorý mi potom poisťovňa našťastie uhradila. A Kanaďania mi hovorili, že som mal naozaj šťastie, pretože keby som skončil v inej ako fakultnej nemocnici, nemusel by som to prežiť.

Keď ide o bezbariérovosť, povedal by som, že sa to zlepšilo. V centre Prahy mám svoje podniky, kde viem, že sú k ľuďom na vozíku ústretoví. Viem, že sa bezbariérovo dostanem od Obecného domu cez Karlov most, Kampu, Národnú ulicu a späť cez Václavák bez toho, aby mi niekto musel pomôcť.

Mohli by ste robiť sprievodcu vozičkárov po Prahe.

Áno. Ja mám projektov! Mne by sa páčilo každý deň skúsiť niečo, čo človek vo vozíku skutočne dokáže. Aj taký extrém ako kominár… Aj keď to by som robiť asi fakt nemohol. Pár bezbariérových striech tu je, ale nie je to úplne ono.

Mohli by ste byť napríklad skvelý žeriavnik.

No jasné! Hore sa ide výťahom a tam už pracujete len s pákami.

Keď sme s Danielou Filipiovou jazdili po Prahe na vozíkoch, zažili sme zvláštnu situáciu. Prechádzali sme obchodným domom Kotva, čosi sme si hovorili, smiali sme sa… A zrazu som cítila, že je niečo inak. Rozhliadla som sa a ľudia sa na nás pozerali s pohoršením. Akoby sme sa správali nepatrične. Sme dve postihnuté ženy a…

A smejete sa. Toto sa už veľmi nestáva. Teraz je to, naopak, skôr také… Včera som stretol kamarátku na vozíku pri kaviarni, tak som sa pri nej zastavil. Rozprávali sme sa a zrazu prechádzalo krásne dievča. Naozaj nádherné.

Tak som na ňu tak pozeral a ona sa nádherne usmiala. Bol to taký ten úsmev, až vám z toho poskočí srdce a potom z toho žijete pokojne ešte deň-dva. Niekedy aj týždeň.

Potom som nad tým doma premýšľal, či sa usmiala na mňa ako na človeka, ktorý sa jej napríklad páči. Alebo mi len vrátila môj úsmev. Alebo sa jej páčila tá situácia, že spolu sedia dvaja vozičkári a pijú víno. Tá situácia jej mohla pripadať vlastne celkom milá.

Bála som sa, že budete hovoriť o úsmeve zo súcitu.

To mi nenapadlo. Ale často som sa stretával napríklad s tým, že idem s dievčaťom ruku v ruke a ľudia na nás pozerajú štýlom: „Jéj, to je pekné, aj ten vozičkár niekoho má…“

Raz sa mi stalo, že sme išli piť do krčmy. Bol to vyhlásený gay bar hore na Václaváku. Ja som to však nevedel, všade inde už bolo zatvorené. Chalani ma zniesli dole po schodoch a tam dole sa na mňa všetci vrhli, začali ma objímať… Potom som si uvedomil: „No hej, oni si hovorili, chudák, teplý a ešte na vozíku….“

Dostal som od nich kyticu, všetko som tam mal zadarmo! Nijako ma neobťažovali. Nič odo mňa nechceli. Nepozvali ma ani na rande. Ale ten súcit bol u tých chlapov ešte oveľa väčší, než s akým som sa kedy stretol u žien.

Beriem to tak, že sami sú minorita – a teraz ešte v tej minorite minorita… Tak si asi hovorili: „No, chlapče, ty to budeš mať ťažké…“ Bolo to vtipné.

Už v niekoľkých rozhovoroch ste vraveli, že tu existuje veľké tabu, a tým je sexualita ľudí na vozíku. A že tú tému musíte otvárať. Týmto konštatovaním sa to však vždy skončilo. Tak sa o tom poďme rozprávať.

Novinári sa tejto témy naozaj boja. Keď som bol napríklad v DVTV, pýtal som sa pani Drtinovej hneď na začiatku, či sa budeme rozprávať o sexe. A ona sa ma spýtala: „Myslíte si, že sexu je v okolí málo? Veď je to všade.“

Vysvetľoval som jej, že nejde o to, že toho je veľa. Jasné, všade sú dostupné pornostránky, porno máte dostupné kdekoľvek a kedykoľvek chcete. Ale aby sa niekto otvorene bavil o intimite, o citoch… To je, mimochodom, otázka aj pri mladistvých. Sexualita mladistvých je medzi postihnutými obrovský problém. Oni nemajú možnosť, ak to rodičia nechcú…

Ak im rodičia nezaplatia sexuálnu asistenciu, tak…

… tak hendikepovaní majú smolu. Len máloktorí rodičia sú takíto progresívni. Naopak, oni dosť často aj dospelých postihnutých stále považujú za deti. Aj keď už majú vyše dvadsať.

Teraz pripravujeme knižku, ktorá sa bude volať Áno, môžeme!. Chceli by sme ňou diskusiu o sexualite postihnutých znovu odštartovať.
Prečítajte si
Blogerka Petra Halmešová: Žijem vďaka pľúcnej ventilácii a karanténu mám každý rok, ale mám rada svoj život

Tak sa o tom poďme rozprávať. Čo znamená „áno, môžeme!“? Aké sú obmedzenia? Ako veľmi závisia od miery poškodenia?

Všeobecne žiadne obmedzenia nie sú, myslím v možnosti prežívať vlastnú sexualitu. Samozrejme, sú tam nejaké dysfunkcie, ktoré vychádzajú z miery lézie, zo zachovania citlivosti. Z toho, aký veľký je zásah do miechy.

Môžete prísť o citlivosť tela, môžete mať poruchu s erekciou alebo s lubrikáciou, máte obmedzený pohyb. Ale na druhej strane sú aj takí, čo aj po poškodení miechy dosahujú orgazmus. Teda niekedy. Je to veľmi individuálne.

Čo sa dá povedať všeobecne, je to, že to bude iné. Že už to nebude také, ako si pamätáte. Na druhej strane to môže byť kvalitnejšie, pretože v tom môžete hľadať nové veci. Dosť často vám ide viac o partnera než o vlastné uspokojenie. Stáva sa z toho menej sebecká záležitosť, pretože sa vám páči, keď sa to páči tomu druhému.

Stále si hovorím, že to je v hlave. Že hlava sa musí nechať nejako prekabátiť, hoci tam nie je citlivosť, aby vám prichádzalo toľko impulzov z celého tela. Mám jedno prirovnanie – keď sa sprchujete, celé vaše telo sa osviežuje. Keby vám iba kvapkalo na hlavu, možno by ste po čase tiež získali pocit sviežosti. Otázkou je, či by vás na to bavilo čakať.

Zdá sa, že aj termín kvalitný sex je relatívny.

Áno. Za seba môžem povedať, že ak je to spojené s citom, ktorý sa prehlbuje, je to oveľa kvalitnejšie. Samozrejme, v našom prípade sú problematickejšie také tie jednorazovky alebo vzťah len kvôli sexu. Aj keď ani to nechcem zatracovať. Je to každého voľba.

Zlá je tá ohromná frustrácia, keď to neriešite vôbec. A rozhodne si nemyslím, že alternatíva v podobe úteku do online prostredia – či už porna, alebo chatu – by niečo vyriešila.

V každom prípade, často je to situácia zrelá na terapiu. Bolo by naozaj fajn, keby existovali sexuálni terapeuti. Teda nielen sexuálne asistentky, ktoré majú človeku ukázať, že to je v podstate možné, a učia ho spoznať svoje telo; niektoré sú prístupné aj tomu, aby došlo ku koitu. Ale keby existovali sexuálni psychoterapeuti…

Nemôže to riešiť sexuológ?

Mal by to byť špecialista. Sexuálny terapeut pomáha človeku prejsť všetkými otázkami a problémami… Postupujú spoločne. Ale neviem, ako to otvoriť.

Služby sexuálnej asistentky asi nebudú úplne najlacnejšie. Mohol by v tomto pomôcť štát?

To si nemyslím. Možno by však mohol pomôcť pri tej sexuálnej terapii. Čo sa týka sexuálnej asistencie, tam sú ceny nastavené podľa tých, aké sa bežne používajú v sexuálnych službách.

Tak to nebude asi úplne najlacnejšie.

Nie je.

Ako si to potom hendikepovaný môže dovoliť?

Nechcem hovoriť za celú skupinu, ale myslím, že si to dovoliť môže, pretože berieme príspevok na nejakú starostlivosť. A toto by som považoval za súčasť starostlivosti.

Vnímam to ako terapeutickú vec. Nemalo by to byť niečo, čo vám pravidelne uvoľňuje sexuálnu frustráciu. Človek by to nemal mať ako náhradu sexu. Nemal by to užívať raz týždenne.

Rovnako ako keď chodíte na psychoterapiu, toto by tiež mohlo byť dané nejakým obdobím, keď si poviete: „Tak teraz by mi to mohlo pomôcť.“ A potom je pre hendikepovaného človeka zdravé zoznámiť sa, nájsť si partnera. Ale pritom by určite bolo dobré mať aj sexuálneho terapeuta. Sexuálne asistentky ten problém samy osebe nevyriešia.

Akou krajinou by sme sa mohli inšpirovať?

Neviem, ale predpokladám, že krajiny ako Švajčiarsko alebo Kanada sú v tomto oveľa ďalej. Aspoň usudzujem podľa toho, čo čítam v ich materiáloch. Hoci športujem a v rámci ragby sa stretávam s ľuďmi z celého sveta, nikdy sme na túto tému diskusiu nezaviedli.

Takže je sex tabu aj medzi hendikepovanými?

Nie. My sa o tom bavíme inak – ako klasickí chlapi. Teda nie z pohľadu sexuálnych asistentiek, ale jednoducho tak, ako sa rozprávajú napríklad chlapi v krčme.

Táto téma je možno tabu aj preto, že ľudia považujú sexuálne asistentky za prostitútky.

Áno, práve z tohto dôvodu by bolo veľmi nešťastné, keby ich služby hradil štát. Už teraz si veľa ľudí myslí, že sú hradené zo štátnych peňazí.

Keby to tak skutočne bolo, mnohí ľudia, čo naozaj riešia existenčné problémy a nemajú na jedlo, by povedali: „Tak ja nemám na jedlo, a postihnutí si za moje peniaze pokojne súložia?“

A ešte všetci používajú ten termín „za moje peniaze“. Ale tému sexuálnych asistentiek si môže vziať za svoju nejaká nadácia a peniaze na to zohnať.
Prečítajte si
Ľudia v karanténe viac túžili po sexe, ale často zostali len pri túžbe, hovorí psychologička

Keď som na vás čakala na recepcii, rozprávala som sa s recepčnou a ona mi vravela, že samotný vozík je pre hendikepovaných ľudí jeden z najmenších problémov. Rozprávame sa v deň, keď je naozaj horúco, a vy ste mi ako jednu z prvých vecí prezradili, že nemáte schopnosť potiť sa. Čo sú teda najväčšie ťažkosti ľudí na vozíku?

Keď sa budete ľudí s poškodením miechy pýtať, čo vnímajú ako problém, vozík sa do prvej desiatky zrejme dostane. Ale rozhodne nie na popredné miesta. Ľuďom veľmi prekáža strata samostatnosti a sebestačnosti. Trúfam si povedať, že závislosť od druhej osoby je problém pre každého. Tá túžba žiť slobodne…

Hendikepovaní dosť často ako veľký problém zmieňujú bolestivé stavy. Sú to také tie neuropatické bolesti, ktoré sa zle opisujú aj liečia, pretože väčšinou nemajú žiaden identifikovateľný spúšťač. Alebo ich trápia fantómové bolesti. Týkajú sa ľudí s amputáciami, keď ich bolí časť tela, ktorú vlastne nemajú.

Vy máte bolesti?

Mám obrovské bolesti. Stále. Najlepšie funguje, keď si zamestnám mozog. Spím preto väčšinou tri-štyri-päť hodín denne, lebo sa snažím stále niečo robiť. A mám to tak rád. Keď sa na to nastavíte, človeku tie štyri hodiny stačia.

Tu v Parapli často riešime denné bolesti. Keď sa človeka niekto spýta, ako sa má, tak čím viac nad tým bude premýšľať, tým viac ho to bude bolieť. Veľa našich klientov je stále doma a rozmýšľajú nad svojou bolesťou, nič viac so sebou nerobia. To ich potom môže dohnať až k samovražde. Bolesti sú totiž skutočne obrovské. To je teda ďalšia veľká téma, čo ľudí trápi.

Dosť ich, samozrejme, trápi aj spomínaná otázka sexuality. A aj to, ako po úraze prebieha vyprázdňovanie. Väčšina ľudí potrebuje nejako inak riešiť močenie aj defekáciu. Močenie sa rieši napríklad cievkovaním…

Obrovský problém je aj nedostatok záchodov pre vozičkárov. V množstve reštaurácií si zo záchodu pre hendikepovaných nakoniec urobia sklad, pretože to využijú dvaja-traja ľudia za rok. To je však predsa jedno. My vozičkári nechceme žiaden nadštandard. My si jednoducho chceme zájsť na záchod. Len sa tam s tým vozíkom potrebujeme dostať.

Keď teda chcete pozvať ženu do reštaurácie, nezisťujete, akú tam majú kuchyňu, ale či tam budete môcť ísť na záchod.

Áno. Už chodíme po vytypovaných reštauráciách. Ja mám taký vozík, že sa dostanem aj cez normálne dvere. Avšak keď idem so slečnou na večeru a chcem, aby to bolo všetko v poriadku, vyberiem si reštauráciu, ktorá má naozaj bezbariérový záchod, aby som ju nemusel prosiť o nejakú asistenciu.

Toto je naozaj obrovský, obrovský problém. Väčší ako bezbariérovosť, väčší než prístup k ľuďom. Ale vlastne to s prístupom k ľuďom trochu súvisí, pretože keby ľudia brali, že je to štandard… Aj normálny záchod môže byť bezbariérový. Len je väčší a má držadlo.

Mimochodom, v nákupných centrách ma štve jedna vec, ktorú často robia ženy. Chodia na záchody pre hendikepovaných, pretože nechcú čakať v rade na svojich záchodoch.

Priznám sa, že som si na vaše toalety chodila pichať inzulín.

To chápem. Aj si tam narkomani chodia pichať drogy, ale v niektorých nákupných centrách dali na toalety modré svetlá, takže si už nevidia na žily. Vy by ste s inzulínom problém, samozrejme, nemali.

Je však pravda, že zo záchodov pre hendikepovaných sa často stávajú prezliekarne pre bezdomovcov a zázemie pre spomínaných narkomanov. OK, beriem to, smrdí to tam, ale dá sa to prežiť. Oni to nerobia preto, že sa ponáhľajú, oni len potrebujú niekam zaliezť. Ale tie dievčatá, ktorým sa nechce čakať v rade… To nie je úplne ono.

Keby ste mali o sebe napísať filmový scenár, čím by sa takýto film začínal?

Ako prvá mi napadá mama. Už nežije, zomrela, keď som mal sedemnásť rokov. Napadá mi mama, pes… Potom môj syn Vendelín… A ragby, ktoré milujem.

Myslela som, že by to bol buď úraz, alebo prebudenie po úraze.

Nie, vôbec. Úraz naozaj neberiem ako zásadný životný moment. Tým momentom je smrť mamy, narodenie Vendelína aj to, že som začal hrať ragby… Možno aj to, že som tu začal robiť riaditeľa.

To všetko je pre mňa viac než to, že som sa dostal na vozík. Vozík u mňa z prvej desiatky zásadných životných udalostí vypadáva.

Spomeniete si na moment, keď ste sa v nemocnici po narkóze prebrali?

Prvý moment mi moji blízki opisovali, pretože som bol pod silnými opiátmi. Riešili veľký problém, že mi nejaká sestrička povedala, že už nikdy nebudem chodiť. Moji blízki boli presvedčení, že táto správa mala prísť od doktora. Doktor mi to potom tiež prišiel povedať – a na ten moment si už spomínam aj ja. Vtedy som sa rozplakal a bolo to strašne ťažké.

Inak máte od opiátov pekné sny. Teda všetci to hovoria. Mne sa však stále snívalo len to, že niekde pijem. A že som utiekol z nemocnice. Keď som sa prebral, lekári sa na mňa vyjavene pozerali…

Ja som totiž kolaboval, nemohli mi naskočiť pľúca, lekári boli zachmúrení a ja som si v duchu hovoril: „No nazdar, oni vedia, že som im utiekol. A že som ukradol cigarety z lekárskej izby…“

Ja som síce ležal na JIS-ke, ale „išiel“ som ďalej. Kamarátka vtedy mala svadbu a ja som ju síce, samozrejme, nestihol, ale vo sne som tam utiekol…

Zaujímavá však bola jedna vec, ktorú mi zatiaľ nikto iný na vozíku nepotvrdil. Mne sa postihnutie vždy nejako prenieslo do snov. Sestry ma na JIS-ke polohovali, zatiaľ čo ja som práve šiel z kamarátkinej svadby a predstavoval som si, že budem mať v nemocnici malér. Mám tam byť, a nie som…

Tak som začal stopovať… Žiadne auto nešlo, tak som si sadol k stromu a v ten moment ma zabolel krk a ochrnul som. Zrejme ma práve polohovali, trhli so mnou… A prenieslo sa mi to do sna.

Sníva sa vám dnes niekedy, že chodíte?

Viac-menej stále sa mi sníva, že nie som na vozíku. Ten pohyb je taký zvláštny. Je to akoby levitácia. Niežeby som hýbal nohami. Niekedy sa mi napríklad stane, že vo sne prídem k záchodu a pýtam sa: „No teda – prečo to nerobím aj bežne? Veď je to také jednoduché!“

Ale vo sne nikdy nepoužívam ruky. Viem, že mám vozík, ale nehýbem sa na ňom tak, že by som si pomáhal rukami. Len sa tak akoby vznášam. Tým, že som si vedomý straty koordinácie pohybu, mám vo sne väčší strach.

Napríklad keď vidím naklonený kopec, mám strach, že z neho spadnem a už sa nezdvihnem. Takže svoj vozík si vo sne uvedomujem, ale priamo na ňom nie som.

David Lukeš (39)

V roku 2001 si poškodil chrbticu. Po úraze doštudoval právnickú fakultu a začal športovať, niekoľkokrát získal titul majstra Česka v ragby. Vypracoval sa na kapitána a trénera českej reprezentácie. Dnes je riaditeľom Centra Paraple, ktoré od roku 1994 pomáha ľuďom na vozíku po poškodení miechy.

Matovičova vláda28. júla 2020 15:20
Kyselica odchádza z funkcie. Podľa Matoviča je hrdina
Monika TódováMonika Tódová
Štátny tajomník ministerstva vnútra Lukáš Kyselica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Štátny tajomník ministerstva vnútra Lukáš Kyselica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Štátny tajomník Kyselica môže pôsobiť ako poslanec Národnej rady.

Lukáš Kyselica z Obyčajných ľudí končí ako štátny tajomník ministerstva vnútra. Na Facebooku to oznámil premiér Igor Matovič, ktorý svoj status nazval „Hrdina odchádza“.

„Lukáš Kyselica nám včera oznámil, že sa rozhodol odísť z postu štátneho tajomníka na ministerstve vnútra. Dohodli sme sa, že si to môže ešte dodnes prípadne rozmyslieť. Nerozmyslel,“ napísal Matovič.
Premiér: Chceli nás rozvrátiť zvnútra

Odchod štátneho tajomníka prichádza po tom, čo Denník N zistil, že Kyselica kandidoval do parlamentu ako príslušník vojenského spravodajstva a počas predvolebnej kampane o tom nevedeli ani v OĽaNO. Na kandidátke strany bol na treťom mieste.

Či po odchode z ministerstva zostáva v politike ako poslanec, zatiaľ nie je zrejmé. Vo voľbách získal 119 185 preferenčných hlasov a bol štvrtým najkrúžkovanejším kandidátom Obyčajných ľudí. Verejnosť ho vnímala ako vyšetrovateľa kauzy Gorila.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Matovič teraz napísal, že podľa jeho informácií ho ľudia blízki Petrovi Pellegrinimu vo vedení Vojenského spravodajstva chceli zneužiť pred voľbami na rozvrat hnutia OĽaNO zvnútra. Faktom však je, že rozhodnutie stať sa príslušníkom tajných vojenských zložiek spravil sám Kyselica.

„Chceli dosiahnuť rozpad hnutia a za akúkoľvek cenu zabrániť, aby sme mohli zostaviť vládu… nepodarilo sa. Tajné služby štátu zneužívajú voči svojim politickým oponentom len tí najperverznejší diktátori,“ tvrdí teraz Matovič. Ešte v pondelok po zverejnení informácie o Kyselicovi v prvej reakcii zareagoval, že na základe informácií, ktoré má, štátnemu tajomníkovi dôveruje.

Pellegrini mal blízko k riaditeľovi Vojenského spravodajstva Jánovi Balciarovi, ku ktorému Kyselica nastúpil. Tajným príslušníkom Vojenského spravodajstva sa Kyselica stal hneď potom, ako odišiel z polície – od 1. októbra 2019 až do marca 2020.
Pellegrini: Matovičov stihomam

„Už sme si zvykli na to, že Igor Matovič používa lož ako pracovnú metódu, no jeho vyjadrenie o pokuse rozložiť hnutie OĽaNO prostredníctvom pána Kyselicu už nesie prvky stihomamu,“ vyhlásil v utorok Pellegrini, ktorý momentálne zbiera v mestách na celom Slovensku podpisy potrebné na založenie novej strany Hlas.

Expremiér kladie otázku, či Lukáš Kyselica teda kandidoval za OĽaNO a zároveň mal úlohu rozkladať toto hnutie ako tajný agent.

„A svojim kolegom to podľa medializovaných informácií oznámil až po voľbách a svojim voličom vôbec? Pán Matovič by mal prestať pozerať lacné filmové trháky a mal by prestať aj s vyjadreniami, ktoré sú hlboko pod úroveň predsedu vlády Slovenskej republiky. Odchod pána Kyselicu je dobrou správou pre Slovensko. Agenti tajnej služby majú plniť svoje tajné poslanie, politici majú otvorene slúžiť ľuďom. Oboje sa jednoducho nedá,“ dodal Pellegrini.

Minister vnútra Roman Mikulec v stanovisku napísal, že rozhodnutie Kyselicu rešpektuje. „Viem, ako funguje Vojenské spravodajstvo, a za viac ako 15 rokov, ktoré som tam pôsobil, som sa naučil, že veci nikdy nie sú čierno-biele a činnosť Vojenského spravodajstva bude vždy ovplyvnená úrovňou jeho vedenia.“

Kyselica k svojmu pôsobeniu vo Vojenskom spravodajstve zatiaľ žiadne širšie vysvetlenie neposkytol. „Ktokoľvek z občanov Slovenskej republiky by pri potvrdení takejto skutočnosti porušil zákon o utajovaných skutočnostiach. V prípade, ak by som vám povedal nie, tak mi zrejme zase nebudete veriť vy. S otázkami takéhoto typu sa s dôverou obráťte na ministerstvo obrany,“ napísal Denníku N ešte v pondelok.
Krátka, ale dôležitá zastávka

Z polície odchádzal ako šéf tímu Gorila, nemal však ešte doslúžený celý rok, čo by významne ovplyvnilo výšku jeho výsluhového dôchodku. Nakoniec ho doslúžil u vojenských tajných. Balciar chcel od neho informácie o bývalom dôstojníkovi vojenských tajných Romanovi Mikulcovi, aj Jaroslavovi Naďovi, ktorí s Kyselicom kandidovali vo voľbách. Ani im nepovedal, kde pracuje a o jeho misii sa dozvedeli až po voľbách. Obaja súčasní ministri vnútra aj obrany však povedali, že nemajú dôvod mu nedôverovať.

Koaličných partnerov, ale aj niektorých predstaviteľov OĽaNO Kyselicova kariéra nepríjemne prekvapila, patrí medzi nich aj podpredseda Národnej rady Gábor Grendel.

Na odstúpenie v utorok vyzval štátneho tajomníka ministerstva vnútra podpredseda parlamentu Juraj Šeliga (Za ľudí), podľa ktorého si politik musí vybrať, či chce byť agent alebo politik.

„A nie, nie je to útok na slovenský samit, koaličného partnera alebo vládu zmeny. Je to apel, aby sme začali pri tom, ak niekto urobí chybu, vyvodzovať zodpovednosť. To ale neznamená hneď nenávisť alebo zloprajnosť. Pretože tak, ako prídu úspechy tejto vlády, prídu aj chyby. Už prišlo aj jedno, aj druhé. Kým úspechy právom chválime a prezentujeme, pri chybách sa metáme, ako by nás drali z kože. Pričom ľudia od nás chcú len to isté, ako sme chceli my od tých pred nami,“ vyhlásil Šeliga.

29. júla 2020 15:51
Kičurovo zlato a 175-tisíc, ktoré sa nezmestili do obálky: koho a čoho sa Fico zastáva
Miro KernMiro Kern
Bývalý predseda Správy štátnych hmotných rezerv SR Kajetán Kičura (druhý zľava) vychádza z budovy Ústavného súdu. Foto - TASR
Bývalý predseda Správy štátnych hmotných rezerv SR Kajetán Kičura (druhý zľava) vychádza z budovy Ústavného súdu. Foto – TASR

Súd opísal, ako Kičura a spol. klamali vyšetrovateľom a ako nad pomery si žil.

Národná kriminálna agentúra (NAKA) v stredu opäť zasahovala v súvislosti s prípadom bývalého šéfa Štátnych hmotných rezerv Kajetána Kičuru. Zásah v Žilinskom a Trenčianskom kraji súvisí s podozrením, že osobný priateľ Roberta Fica bral úplatky za to, že umožnil získať štátne zákazky.

Denník N má k dispozícii rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 14. júla, v ktorom podrobne opisuje Kičurove transakcie, majetkové pomery a aj to, ako ho polícia nachytala pri klamstve.

Pripomeňme, že Kičura bol predtým, ako sa stal v roku 2012 riaditeľom Štátnych hmotných rezerv, sudcom a nejaký čas viedol okresný súd v Čadci. V roku 2019 sa uchádzal o post ústavného sudcu. Štátne hmotné rezervy viedol odvtedy, čo Smer prevzal v roku 2012 moc najprv v jednofarebnej a potom v koaličnej vláde.

Predseda Smeru a trojnásobný expremiér Robert Fico ešte 3. júla pre kamaráta zo svojej „bratislavskej partie“ nahral špeciálne video, v ktorom sa Kičuru zastáva. „Možno odpadnete z toho, čo teraz poviem, ale zainteresovaní jasne hovoria – neexistujú žiadne dôvody na to, aby tento človek sedel vo väzbe,“ vravel Fico vo videu a tvrdil, že aj sudca Špecializovaného trestného súdu potvrdil, že neexistuje žiadny dôvod na obvinenie z korupcie.

„Ale potom prichádza básnická otázka: kto naberie statočnosť a v tejto mediálnej a politickej atmosfére si dovolí prijať zákonné rozhodnutie a pána Kičuru pustí z väzby von?“ pýtal sa predseda Smeru.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Na úplatkoch 220-tisíc

Čoho a koho sa teda Fico zastáva a čo hovoria dôkazy zhromaždené pri vyšetrovaní?

Kajetán Kičura bral podľa vyšetrovateľov úplatky za zákazky špeciálneho materiálu od firmy ZVS Holding v rokoch 2012 až 2018. Peniaze, ktoré mu poskytoval riaditeľ zbrojárskej firmy Miroslav Solava, chodili ako fingované splátky pôžičiek na účet jeho otca Rudolfa. Na úplatkoch takto zobral celkovo 220 680 eur.

Malo ísť o odmenu za zákazky pre zbrojársku firmu v celkovej hodnote zhruba 2,6 milióna eur a týkali sa predovšetkým špeciálneho vojenského materiálu. Peniaze dostával cez účet svojho otca Rudolfa, šéf hmotných rezerv bol však disponentom tohto účtu. Na účte boli vedené ako splátky pôžičky či vrátenie pôžičky. Pôžička bola podľa polície fingovaná.
Kajetán Kičura pri zatýkaní. Foto – FB polície

Súd v anonymizovanom uznesení opisuje, ako transakcie Medzi Kičurom, Solavom a ďalším obvineným prebiehali. Z opisu je jasné, že „Ing. F. G.“ je v dokumente otec šéfa rezerv Rudolf Kičura a „JUDr. G. G.“ je Kajetán Kičura.

„Z účtu spoluobvineného Ing. Z. boli na účet Ing. F. G., otcovi obvineného JUDr. G. G., ktorý je disponentom otcovho účtu, zaslané bezhotovostnými bankovými prevodmi finančné prostriedky v celkovej sume 220.680 eur, a to konkrétne 16. marca 2017 suma 45-tisíc eur ako ‚pôžička‘, 17. augusta 2017 suma 75-tisíc eur ako ‚vrátenie pôžičky‘, 24. októbra 2017 suma 30-tisíc eur ako ‚pôžička‘, 15. novembra 2017 suma 24,18 tisíca eur ako ‚splátka pôžičky‘, 27. apríla 2018 suma 28,5 tisíca eur ako ‚vrátenie pôžičky‘ a 27. augusta 2018 suma 18-tisíc eur.“
Do obálky sa 1750 bankoviek nezmestí

Polícia tieto „pôžičky“ označuje za simulované právne úkony, ktoré mali zlegalizovať peniaze „poskytnuté spoluobvineným Ing. O. Z. ako úplata pre obvineného JUDr. G. G.“ Najvyšší súd tieto argumenty nespochybnil.

Navyše, zmluva o pôžičke z rokov 2016 – 2018 mala byť podľa výpovede jedného z obvinených „v skutočnosti antedatovaná a podpísaná až 25. marca 2020 na diaľničnom odpočívadle“.

Polícia tiež podozrieva Kičuru a spol., že pri výpovediach klamali, a pomerne jednoducho dokazuje, že udalosti neopisovali tak, ako prebiehali. Napríklad aj pri takom detaile, že také veľké množstvo bankoviek, o akých obvinení hovoria, sa jednoducho nezmestí do obálky.

„Obvinený JUDr. G. G. mal pôžičku Ing. Z. v sume 175-tisíc eur doniesť osobne v obálke v hotovosti vo väčšine v 100-eurových bankovkách, čo je v podstate nemožné, pretože keby bola aj celá suma v 100-eurových bankovkách, tak pri sume 175-tisíc je to 1 750 ks bankoviek“. Podľa vyšetrovateľov obvinení dokázateľne klamali aj v iných častiach výpovedí.
Musel antedatovať kvôli Matovičovi

Kičura sa podľa uznesenia vyhováral, že zmluvu musel antedatovať kvôli predsedovi vlády Igorovi Matovičovi (OĽaNO). Konal tak podľa svojich slov po odvolaní z funkcie, vyhrážkach zo strany premiéra a novinových článkov.

Tvrdil, že „chcel dať do poriadku nezrovnalosť, že má zmluvu na 175-tisíc eur a splatenú vyššiu sumu, a preto spoluobvineného Ing. Z. požiadal, či by zmluvu nejakým spôsobom mohli ‚prolongovať‘, aby v tej zmluve bola uvedená suma 220-tisíc eur tak, ako boli peniaze splatené, čo Ing. Z. urobil a na odpočívadle na diaľnici smerom na W. a L. mu túto pozmenenú zmluvu podpísal“.

Dlhoročný sudca a šéf Štátnych hmotných rezerv podľa polície pritom musel vedieť, že porušuje zákon už tým, že údajné pôžičky poskytoval v hotovosti. Pripomínajú mu, že podľa zákona o obmedzení platieb v hotovosti s účinnosťou od 1. januára 2013 sú zakázané v zásade platby v hotovosti, ak ich hodnota prevyšuje 5-tisíc eur, a v prípade platby medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi, ak prevyšuje 15-tisíc eur.
Tehličky, byty, Audi za 69-tisíc

V dokumente zo súdu sa píše, že Kičurovci žili nad pomery svojich legálnych príjmov. Okrem úplatku 220-tisíc eur spomínajú vyšetrovatelia zlaté tehličky za 200-tisíc USD, ktoré si mal údajne kúpiť Kičurov otec z vlastných peňazí a uložiť si ich v banke.

Neobišli ani kúpu dvoch bytov v centre Bratislavy za mimoriadne výhodnú sumu 200-tisíc eur od podnikateľa Jána Hečka, ktorý rovnako ako Kičura žil na Kysuciach. Hečko spáchal po vypuknutí kauzy v máji samovraždu. Jeho manželka bola riaditeľkou jedného z podnikov Štátnych hmotných rezerv v Kysuckom Novom Meste.

Všímajú si aj to, že jeho syn si v roku 2018 kúpil v Devíne chatu s pozemkom za 110-tisíc.

K vysokým výdavkom štátneho úradníka Kičuru z posledných rokov sa podľa uznesenia súdu dá zaradiť aj kúpa luxusného SUV značky Audi Q7 za 69 500 eur. Ako šéf Štátnych hmotných rezerv mal mať pritom plat vo výške poslanca Národnej rady.
Kajetán Kičura s Robertom Ficom. Foto – TASR

Polícia Kičuru podľa informácií Denníka N vyšetruje samostatne v troch rôznych veciach. Prvou je spomínaný prípad korupcie spojenej s podnikateľom Solavom, druhou je kúpa bytov od Jána Hečka a treťou sú predražené nákupy zdravotníckeho materiálu v čase koronavírusu za 12 miliónov eur. V prípade pomôcok už Úrad pre verejné obstarávanie konštatoval, že bol v rozpore so zákonom.

Kajetán Kičura je vo vyšetrovacej väzbe od 23. apríla. Súd to zdôvodnil obavou, že by mohol ovplyvňovať svedkov. Jeho sťažnosti na väzbu boli neúspešné. Od expresného odvolania z funkcie v marci, keď Igor Matovič ako prvú vec po nástupe do funkcie premiéra navštívil práve Kičuru a podrobil ho kritike za katastrofálny stav podniku, s médiami nekomunikoval.

Kičura patril roky k najbližším ľuďom Roberta Fica. „Považujem ho za môjho priateľa a verím, že aj on mňa. Vážim si ho za to, čo v živote dokázal,“ vravel, keď kandidoval za sudcu Ústavného súdu. S „docentom“ sa vraj poznajú už od roku 1993, keď sa stal justičným čakateľom. Fico mu vtedy prednášal.

Prípravok z tisícročnej knihy by mohol byť novým antibiotikom

Nemá jednu účinnú látku.

31. júl 2020 o 21:02 Matúš Beňo

Kniha Bald's Leechbook. Obsahovala recept na prípravok, ktorý má podľa novej štúdie veľmi dobrý účinok na baktérie odolné voči antibiotikám.
Kniha Bald's Leechbook. Obsahovala recept na prípravok, ktorý má podľa novej štúdie veľmi dobrý účinok na baktérie odolné voči antibiotikám. (Zdroj: The British Library Board (Royal 12 D XVII))
Písmo:A-|A+944

"Nič pre mňa nemá takú cenu ako tento poklad."

Napísal pred viac ako tisíc rokmi stredoveký liečiteľ do knihy známej ako Bald's Leechbook.
Súvisiaci článok Prečo pribúdajú prípady nezaočkovaných ľudí? Odpovedajú vedci Čítajte

Nevie sa, kto bol Bald, ktorému jeden z najstarších medicínskych textov podľa všetkého patril.

V knihe sa písalo o stredovekých chirurgických postupoch, no bolo v nej aj mnoho receptov na liečbu bežných chorôb, či na zahnanie nadprirodzených bytostí.

Zdá sa, že stará kniha môže mať veľký význam aj pre dnešnú medicínu.

Jedno z liečiv, pripravené podľa Baldovho receptu, totiž účinkuje proti veľmi odolným baktériám, na ktoré už nezaberajú moderné antibiotiká.

Idú doň pritom celkom bežné suroviny, napríklad cesnak. Účinky prípravku opisuje štúdia v časopise Scientific Reports.
Bežné suroviny

Kniha Bald's Leechbook je napísaná v starej angličtine. Vychádza z gréckych, rímskych aj miestnych poznatkov.

Okrem receptov na liečivá sa v nej píše o diagnostických metódach či operáciach na odstránenie rázštepu pery a podnebia.

Bald do nej dokonca nechal zaznačiť aj recepty, na zahnanie nadprirodzených bytostí - elfov, škriatkov či diabla.

Moderných vedcov však zaujal recept, ktorý mal v stredoveku pomáhať liečiť jačmeň v oku - ochorenie viečka, ktoré sa prejavuje hnisavým zápalom mazovej žľazy.
Súvisiaci článok Antibiotiká už nezachránime, aké lieky ich doplnia? Čítajte

Liečivo sa pripravuje z celkom bežných prísad, idú doň rovnaké množstvá cibule, cesnaku, vína a kravskej žlče.

Medicína, ktorú vedci podľa postupu namiešali, sa dostala do pozornosti už v roku 2015.

Vtedy sa ukázalo, že výsledný prípravok je účinný voči baktérii zlatého stafylokoku. Tá môže spôsobiť aj život ohrozujúce infekcie, zároveň je čoraz odolnejšia voči bežným antibiotikám.
Testované baktérie

Acinetobacter baumanii - v infikovaných zraneniach vojakov
Stenotrophomonas maltophilia - spája sa respiračnými ochoreniami
Staphylococcus aureus (zlatý stafylokok) - príčina viacerých kožných infekcií
Staphylococcus epidermidis - príčina infekcií spojených s lekárskymi prístrojmi v tele
Streptococcus pyogenes - vyvoláva u ľudí viaceré infekcie ako angína či reumatická horúčka

Pri novom skúmaní dávneho liečiva sa ukázalo, že dokáže ešte viac - je účinné aj voči obzvlášť odolným bakteriálnym spoločenstvám.

Baktérie prebývajú v dvoch podobách. Buď ako samostatné bunky, alebo ako mnohobunkové spoločenstvo mikroorganizmov zvané biofilm.

V druhej podobe sú baktérie veľmi odolné nielen voči imunitnej reakcii tela, ale aj antibiotikám.

Na ich zničenie je potrebná oveľa vyššia koncentrácia liečiva než na samostatné baktérie.

Stredoveký prípravok nezabral iba proti zlatému stafylokoku ale aj na ďalšie odolné kmene.

Boli medzi nimi napríklad Acinetobacter baumanii, ktorá sa často vyskytuje v infikovaných zraneniach vojakov v bojových situáciách.

Ďalšou bola Stenotrophomonas maltophilia, ktorá u ľudí spôsobuje infekcie dýchacích ciest. Infekcie skúmanými baktériami môžu v extrémnych prípadoch viesť až k amputáciám, aby sa zamedzilo ich šíreniu.
Hotový laboratórny prípravok podľa receptu z medicínskeho textu.
Hotový laboratórny prípravok podľa receptu z medicínskeho textu. (zdroj: Warwická univerzita)
Súhra ingrediencií

Prípravok účinkuje až vo svojej konečnej podobe. To znamená, že osamotené suroviny majú na baktérie len minimálny účinok.

“

Naša práca zdôrazňuje potrebu preskúmať nielen jednotlivé prírodné zložky, ale aj ich zmesi pri liečbe infekcií.„

mikrobiologička Freya Harrisonová

Keď napríklad vyskúšali účinok samotného vína na baktérie, jeho efekt bol minimálny.

A keď vyskúšali recept bez vína, zmes taktiež nebola taká účinná ako v konečnej podobe.

"Naša práca zdôrazňuje potrebu preskúmať nielen jednotlivé prírodné zložky, ale aj ich zmesi pri liečbe biofilmových infekcií," vysvetľuje v tlačovej správe univerzity vo Warwicku mikrobiologička Freya Harrisonová.

Dnešné antibiotiká sa pritom vyrábajú z jednej účinnej zložky.

"Myslíme si, že táto kombinácia (zložiek prípravku) môže naznačiť nové liečby infikovaných zranení, ako sú napríklad diabetická noha či vredy na nohách," doplnila Harrisonová. Skúmanie vplyvu kombinácie zložiek by na druhej strane mohlo predĺžiť celkový vývoj.
Súvisiaci článok Slovenský vedec: Vírus je presnejší ako antibiotiká. Zabije len zlé baktérie Čítajte

Výhodou receptu tiež je, že v porovnaní s bežnými antibiotikami minimálne uškodil ľudským bunkám či myšiam v laboratórnych testoch.

Medzi vedľajšie účinky dlhodobého užívania antibiotík môže patriť aj poškodenie DNA, bielkoviny či tuky v bunkách.

V súčasnosti prebieha viacero snáh, ako vyriešiť narastajúcu odolnosť baktérií voči antibiotikám. Jednou je napríklad výskum účinku bežných surovín, ako napríklad medu, alebo aj exotickejších, akou je krv varana komodského.

Ďalší prístup využíva vírusy zvané bakteriofágy, ktoré sa zdajú byť účinné. Tieto vírusy nenapádajú človeka, iba škodlivé nebezpečné baktérie.

DOI: 10.1038/s41598-020-69273-8

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22457655/v-tisic- ... ml?ref=trz