V rodnom dome na vidieku blízko Košíc sa hovorilo prevažne nárečím a je fakt, že nie je ľahké sa toho potom v živote celkom zbaviť. Starí rodičia po slovensky mimo nárečia ani nevedeli a otec na tom tiež vlastne nie je lepšie.
Keď som prišiel na strednú školu z dediny, spolužiaci sa často smiali na niektorých výrazoch, ktoré som prebral a nie a nie sa ich odnaučiť. Však ešte aj teraz po tridsiatke keď už x rokov žijem mimo občas netrafím "dva" či "dve"
Alebo kadejaké iné kiksy, časté bolo napr. "idem do susedov" namiesto "idem k susedom".
A to som sa v mladosti poctivo snažil učiť sa slovenčinu a písal som diktáty relatívne obstojne, ale v takej obyčajnej neformálnej debate, na ktorú sa človek až tak nesústredí ľahko nejaké nárečie ujde.
Ale je fakt, že veľa ľudí čo vyrastali v takomto prostredí ani teraz po slovensky nevedia, dokonca ani keď opustia rodnú hrudu.
So sestrou máme taký zvyk, že keď sa stretneme, používame tie najbizarnejšie nárečové slová a rehoceme sa, že sme tak kedysi hovorievali
