Ako dlho už žijete v Berlíne?

V septembri to budú dva roky. Môj manžel je z Berlína, zoznámili sme sa v Petrohrade, keď tam pracovne pôsobil. Ja som sa už predtým chcela presťahovať do Nemecka, lebo som veľmi chcela odísť z Ruska.

Prečo?

V prvom rade asi preto, že som žila vo viacerých krajinách. Keď som mala jedenásť, s mamou sme sa odsťahovali do Dubaja, potom do Saudskej Arábie, Libanonu, videla som svet z viacerých uhlov. Keď som sa ako tínedžerka vrátila do Ruska, videla som, že niektoré veci jednoducho nie sú normálne. Aj keď ako ruský tínedžer nechcete mať nič spoločné s politikou, dotkne sa vás.

Ako napríklad?

Keď som mala asi 15 rokov, v Petrohrade sme s kamarátmi išli do centra mesta na stretnutie s videoblogerom. Bol to úplne obyčajný videobloger, robil videá pre deti o počítačových hrách. Prišli za nami policajti a pýtali sa, prečo máme nepovolené zhromaždenie. Boli sme tam tínedžeri od možno 12 do 16 rokov, väčšina z nich sa len prišla odfotiť s obľúbeným blogerom. S kamarátkou sme si išli vziať vodu, a keď sme sa vracali, videli sme, že policajti nakladajú všetky tie deti do policajných áut a zatýkajú blogera. Len preto, lebo sa niekde stretli bez toho, aby predtým o tom informovali úrady. Vtedy som si uvedomila, že niečo nebolo v poriadku.

Okrem toho je v Rusku ťažké nevšimnúť si všetky sociálne problémy, všetku tú chudobu, domáce násilie, drogové závislosti. Hovorí sa, že v Rusku sa nežije, ale prežíva. A to je, bohužiaľ, každodenná realita mnohých ľudí. Keď si to všímate, a obzvlášť, ak ste boli v zahraničí a viete, že to takto nemusí byť, začnete uvažovať. So všetkým tým, čo sa dialo, som tušila, že to takto dopadne na Ukrajine.

Odkedy ste tušili, že Putin začne vojnu?

Boris Nemcov v jednom rozhovore v roku 2014 povedal, že Putin určite vtrhne na Ukrajinu. Keď to hovoril už vtedy, znamená to, že tá myšlienka bola v hlave Putina minimálne od vtedy. Putin anektoval Krym a ja som si akurát vyberala, čo by som chcela študovať. Chcela som ísť na žurnalistiku. Náš lektor bol jedným z hlavných editorov Prvého kanála a dodnes ma prekvapuje, že nám vtedy povedal pravdu o ruskej žurnalistike. Povedal, že zo 100 percent materiálu, ktorý nakrútia na Kryme, pustia do vysielania tri percentá špeciálne vybraných záberov, z ktorých sa vytvára masová propaganda. Sedela som tam, počúvala som ho, mala som 17 rokov a rozmýšľala som nad tým, že ja takto nedokážem fungovať, ale ani nechcem ísť do väzenia. Tak som sa radšej stala učiteľkou angličtiny.

Dnes sú na tom médiá ešte horšie. Na druhej strane sa objavili aj názory, že Rusov vlastne objektívne informácie nezaujímajú. Zaujímajú sa ľudia o Ukrajinu?

Počty ľudí, ktorí boli uväznení za posledné štyri mesiace, hovoria pre mňa za všetko. V Rusku momentálne môžete ísť do väzenia za hocičo. Boli prípady, keď niekoho zatkli, lebo mal modro-žlté topánky. Alebo niekto bol desať dní vo väzení, lebo stál na ulici s Tolstého knihou Vojna a mier, pričom slovo vojna mal vyškrtané. Jedna žena chodila po supermarketoch a na cenovky písala informácie o Ukrajine. Chytili ju a hrozí jej 12 rokov väzenia. Pred dvomi týždňami zatkli v Petrohrade 65 ľudí, lebo sa zišli na protivojnovom zhromaždení. Po štyroch mesiacoch vojny nemám v Petrohrade veľa kamarátov, ktorí by už neboli na päť alebo desať dní vo väzení. Problém je, že ak vás chytia druhýkrát, už nejdete na desať dní, ale na šesť rokov. Tak ako môžu ísť do ulíc druhýkrát?

Ľudí teda drží strach?

Áno, navyše v Petrohrade je veľmi veľa kamier a vláda tento systém využíva. Pre úrady je veľmi jednoduché vidieť osobu ísť z domu až do práce alebo kdekoľvek. Dokážu sledovať, kto nastúpi do akého dopravného prostriedku a kde vystúpi. Taktiež fotia ľudí, ktorí prídu na zhromaždenia, a aj keď ich nezatknú hneď na zhromaždení, prídu si po nich potom domov. Takže ľudia žijú v neustálom strachu, že čo ak ma odfotila kamera a kedy mi rozrazia dvere. Vláda využíva strach veľmi efektívne, a áno, funguje to, pretože nikto nechce stráviť šesť rokov vo väzení, akokoľvek veľmi im záleží na Ukrajine.

Keď hovoríte o kamerách, napadlo mi aj odpočúvanie telefónov. Bolo viacero prípadov, keď Rusi žijúci v Rusku neverili svojim deťom alebo príbuzným, ktorí im telefonovali z Ukrajiny, že je vojna. Môže to byť v niektorých prípadoch len strach priznať niečo do telefónu?

Áno, aj keď telefonujem so svojimi starými rodičmi, ktorí sú veľmi liberálni a proti vojne, stále opakujú, že možno nás niekto počúva, lebo stále rozoberáme politiku. Alebo môj starý otec mi niečo rozpráva do telefónu a stará mama mu povie, aby nestál pri okne, lebo susedia ho budú vidieť alebo počuť. Lebo toto sa začalo diať v Rusku – niekto o niekom vie, že je proti vojne, tak ho ide udať. Predtým zvykli písať zlomyseľné komentáre na Instagrame, teraz to vytiahli na vyšší level, dostanú zo seba všetku zlomyseľnosť a môžu sa cítiť ako dobrí občania.

Vám pomohlo cítiť sa lepšie, keď ste začali pomáhať utečencom, ktorí do Berlína prichádzajú z Ukrajiny. Čo presne robíte?

V mojej organizácii Demokracia sme po vypuknutí vojny robili stretnutia na týždennej báze. Mali sme tam prejavy, spisovali sme petície a posielali ich Bundestagu. Napríklad keď sme zistili, že hoci zakázali vysielanie RT, ruské propagandistické noviny sa stále dali kúpiť na niektorých železničných staniciach a v supermarketoch, spustili sme iniciatívu, aby ich odtiaľ stiahli. Potom sme mali dva protesty proti dovozu ruskej ropy a plynu pred budovou Gazpromu.

Ale šlo tu hlavne o ukrajinských utečencov, lebo pre nich to nie je prechádzka ružovou záhradou. Mnohí končia v utečeneckých táboroch, boja sa o príbuzných, ktorí zostali na Ukrajine. V Berlíne je veľa možností psychologickej pomoci utečencom z Ukrajiny, ale zistili sme, že ľudia to nevyužívajú a nevyhľadávajú takúto pomoc. Lenže oni majú v sebe tie emócie a potrebujú ich dostať von. Na stretnutiach to bolo pre nich dobré, lebo sa tam vykričali, kričali a kričali, hráme tam piesne, ukrajinskú hymnu. Dostávali to zo seba von, bola to naša forma skupinovej terapie.

Cítite voči sebe aj nejakú nenávisť z dôvodu svojej národnosti?

Áno. Je pochopiteľné, že ľudia majú voči nám tieto emócie, preto sa snažíme skutkami ukázať, že sme iní. Ale napríklad v Berlíne pôsobia aj ukrajinskí aktivisti, ktorí v podstate hovoria o tom istom ako my, ale nechcú s nami spolupracovať. Keď sa snažíme zdieľať informácie o našich stretnutiach, oni sa to snažia zablokovať. Na svojich stretnutiach napríklad zakázali bielo-modro-biele vlajky (symbol opozície proti vojne na Ukrajine, ktorý používajú najmä ruskí aktivisti, pozn. redakcie). Dávajú najavo, že žiadni Rusi u nich nie sú vítaní, bez ohľadu na to, či sú za vojnu alebo proti nej.

Ako to vnímate?

Na jednej strane tomu rozumiem, na druhej strane mi to pripadá detinské a je to škoda, lebo predsa musíme spolu hovoriť. Putin jedného dňa zomrie, ale my tu budeme stále. Ak už teraz stratíme spojenie, bude pre nás v budúcnosti veľmi náročné sa spojiť. A tým nemyslím spojiť sa ako jeden veľký národ. Mám na mysli partnerstvo. Rusko a Ukrajina sú susedia a to sa nezmení. Ukrajina sa nemôže presunúť na inú časť planéty, aby sa vzdialila od Ruska. Musíme hovoriť o tom, čo bude potom. Ale rozumiem tomu, že teraz, v aktívnej fáze vojny, nemôžeme od ľudí chcieť, aby neboli emotívni.

Je Putin zastaviteľný?

A kto by ho zastavil? Nemyslím si, že niekto z jemu blízkych ľudí bude mať odvahu to urobiť, lebo Putin je ten, ktorý drží túto malú skupinu pohromade. Táto skupina sa zaviazala k invázii na Ukrajinu a oni sú v bezpečí, kým je tam Putin. Keď tam on nebude, tí ľudia nebudú mať žiadne záruky, tak prečo by sa ho zbavovali? Sú na nich vypísané sankcie, ale nie sú vo väzení, ako by mali byť. Tam možnosť nevidím. Možno ho môže zastaviť príroda, môže kedykoľvek zomrieť, aj keď ja si myslím, že Putin je človek, ktorý si dáva veľký pozor na zdravie. A ako inak ho zastaviť? Zbombardovať Moskvu? Lebo veď vieme, ako zastavili Hitlera. Keď prichádzala armáda. Takže niekto by musel vtrhnúť do Kremľa.

Vidíte aj nejaký pravdepodobnejší scenár?

Myslím si, že napokon najpravdepodobnejším scenárom bude nejaká revolúcia. Nie ideologická, ale keď skolabuje ekonomika a pre ľudí sa to stane otázkou ich chladničky. Tí, ktorí len nedávno mali na dovolenku v Turecku a nemuseli pozerať na ceny v supermarkete, budú mať problém nakŕmiť svoje deti. Lenže aby sa toto stalo, tak Európa skutočne musí prestať dovážať ruský plyn a ropu teraz, lebo peniaze, ktoré vďaka tomu Putin zarába, sponzorujú vojnu. Ak tieto peniaze nebude mať, nebude môcť vyplácať sociálne dávky, výplaty svojim policajtom, armáde. To ho oslabí a možno to obráti políciu a armádu proti nemu.

Ľudia budú hladovať.

Áno, cenu za Putinovu vojnu zaplatí 145 miliónov Rusov. Rusko nikdy nemalo demokraciu a slobodu, čo dobre vidíte aj v ruskej literatúre, ktorá je celá o vnútornom utrpení a odhodlaní prežiť. To isté vidíme aj v spoločnosti. Stalinov režim bol devastačný, vojna tiež a nič z toho ešte nebolo spracované v hlavách ľudí. Všetko je utajené, veľa ľudí nevie, čo sa stalo ich predkom, pretože FSB neotvára archívy. Naša spoločnosť dodnes nerozumie, že to, čo robil Stalin, bola tragédia a nie veľký líder, ktorý dostal Rusko cez druhú svetovú vojnu. Je zničujúce myslieť na to, že Rusi budú musieť znovu prejsť cez to všetko.