No tak názov pre tému, to je práve to, čo sa cíti... Pekne vystihnuté.
Už o tom bola nejaká téma, volala sa nejak
neviem zabudnut alebo tak podobne. Tam si mrkni, čo som sa vyjadril, myslím, že to s týmto má dosť spoločné.
Či tak či onak, je to smutné, ale aj toto je súčasť života. Všetko, čo teraz prežívaš, som cítil nedávno. Je to hotový horor, a čo je na tom najhoršie, že sa z toho ani nechce von.
Raz som si povedal, keď som bol v tomto stave:
Túto prázdnotu prestanem cítiť až vtedy, keď sa prestanem uvedomovať jasný fakt, že tá baba už so mnou nie je, že žije sama a ja žijem sám, že už nie sme jedno, ale dvaja, že už nežijem dva životy, už nežijem aj ňou aj sebou, ale len sebou. Že som stratil polovicu existencie. Keď si toto prestanem uvedomovať, o čo sa postará čas (sku***ná sviňa), tak vtedy sa vrátim do normálu. Ale je to vôbec to, čo chceme? Dostaneme sa do nevedomosti a preto sme spokojní. Plačeme nad katastrofou, ktorá sa nám stala, že sme sami, že už nie sme pár, kým si to uvedomujeme. Čím ďalej je tento fakt od nás, tým viac tento pocit upadá. Upadáme do nevedomosti. Frustrujúce... Ja mám tri mesiace po rozchode. Bolo to dosť dávno, čo som naposledy plakal, ale pred asi týždňom to prišlo zas. Vtedy sa potvrdilo to, čo som povedal. Jednoducho som si pustil hudbu, ktorú som počúval za čias, kedy sme boli spolu. Takú melancholickú... Zhodou okolností moja sestra používa tú istú voňavku... prešla okolo mňa... triedil som si fotky a ukladal som všetky fotky, na ktorej sa nachádzala ona do jedného jediného priečinku. Pred koncom som sa rozplakal ako malé dieťa. Prišlo to odrazu. Akoby ma trafili baseballkou po hlave. Ako som tak pozeral na jednú fotku, kde sa tvárila (už to na mňa ide, mám slzy na krajíčku kua....) tak, ako kedysi, keď sme boli spolu. Tak neposlušne neskrotene, ako plané dievčatko, ktoré sa nechce podvoliť mojej vôli. Tak pokúšavo. Natáčala si vlasy na prst. Plne som si uvedomil fakt, že táto osoba je preč. Je mŕtva. Opustila moju realitu. Ľúbili sme sa, boli sme spolu šťastní, žili sme životy jeden druhého, (to už som niekde písal), boli sme si zdrojom tých najsilnejších emócii a teraz je to preč. A pozeraním na tú fotku som si začal spomínať na každý aj najmenší detail (a plačem.... to je krásne...
ale nie som smutný, a dodávam to len tak. Pre akýsi pocit spolupatričnosti... Hraje mi Radiohead - Hail to The Thief - Sail To The Moon. Keď nie ste aspoň trošku lenivý, tak si to FAKT pustite, to je čosi nádherné) našeho vzťahu. Na spoznávanie a tak ďalej...
Z tejto záležitosti vyplíva, že naozaj sa
nedá z lásky vytvoriť kamarátstvo. Prítomnosť osoby, ktorá kedysi bola našou súčasťou vyvoláva na všetkých úrovniach vedomia spomienky a obnovuje puto a závislosť na tejto osobe. Túžba po vzťahu sa potom prerýva. Nešťastie pretrvá. Moja bývalá je hotový anjel. Pochopila tento fakt. A preto ma ignoruje. Raz som sa jej opýtal, prečo to robí, že ma to bolí. Nechcela mi to povedať ale vytĺkol som to z nej. Dlho mi chcela po konci vzťahu pomôcť. Nezniesla pohľad na moju rozleptanosť. A prišla na to, že mi pomôže len odstránením seba z mojej reality. A tak začala pilne pracovať na tom, čo ona sa ma nechcela, ale robila to pre mňa. To len tak mimochodom. Ale mal by som držať hubu, to je všetko mimo.
Nechcem byť sám.
(Asi som Ti týmto moc nepomohol, ale ja mám rád, keď niekto prejaví spolupatričnosť a rozumie mi, tak možno sa pousmeješ)
sorrac
takze tak..dik za niektore rady co ste mi tu dali vazim si ze aspon niekto sa nad tym pozastavil a snazil sa mi pomoct...mozte lock a ete raz dik