V súvislosti s prejavom premiéra R. Fica na oslavách 15. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky v Martine sa ako supy zlietli okolo jeho slov „Starí Slováci“ mnohí na slovo vzatí historici i „historici“. Je až trápne dívať sa na odborníkov typu D. Kováča, ako zanietene hovoria o veciach, ktoré nikdy hlbšie neštudovali a ktorým ani nerozumejú (a navyše ani nechcú rozumieť). Tu je skutočne na mieste opýtať sa spolu s profesorom M. Kučerom, na čo sú Slovensku a slovenským daňovým poplatníkom také historické inštitúcie, ktoré neskúmajú slovenské dejiny z vnútra, ale len opakujú to, čo tvrdia maďarskí, ale najmä českí historici.
Poďme sa teda pozrieť sine ira et studio na termín Slováci a Starí Slováci. Najskôr by som však chcel poznamenať, že termín Starí Slováci vadí predovšetkým tým historikom, ktorí na etniká v Českej kotline v 9. storočí pokojne použijú termín (starí) Česi alebo na nomádsku skupinu zloženú z rôznych etník s prevahou uhrofínskeho elementu (starí) Maďari - a pri tom sa ani nezačervenajú a nemajú „vedecké“ výčitky svedomia. Z vyjadrení D. Kováča pre SME z 3. januára 2008 je vidieť, že najviac, čo mu chýba, je to, na čo sa odvoláva – vedeckosť, resp. neuvádza žiadne argumenty, prečo by to malo byť tak alebo onak. Argumenty typu „aa“, „ee“ alebo „asi“, nie sú žiadnymi argumentmi. O tom, kedy možno slovanské etnikum na území Slovenska nazvať termínom Slováci alebo Starí Slováci, nemôže rozhodnúť domnienka experta na Dvojspolok, ktorý sa náhodne dostal k národným dejinám Slovenska a ktorého hlavným vedeckým kritériom je to, čo sa hovorí v Prahe, ale jednoznačne len objektívne vyhodnotenie jeho konkrétneho národnotvorného procesu. Pritom treba zohľadniť najmä jazykové a geopolitické kritérium.
Keby D. Kováč poznal aspoň základy slavistiky, nemohol by povedať nasledujúci nezmysel: „V tom čase nehovoríme o Slovákoch, ale o Slovanoch, pretože medzi Slovanmi vtedy neprebiehala vnútorná diferenciácia. Starosloviensky jazyk bol mimochodom bližší ukrajinčine a ruštine ako dnešnej slovenčine. Diferenciácia potom prebiehala na západných, východných, severných a južných Slovanov, a až potom na národy.“ Predovšetkým je ťažko si predstaviť, žeby na rozsiahlom území od Volgy až po Labe jestvovalo v tom období jednotné, nediferencované slovanské obyvateľstvo. Ale z čisto vedeckého hľadiska rozdelenie pôvodne jednotného slovanského jazyka na tri makrodialekty - západný, južný a východný – došlo okolo 5. storočia, teda celých 5 storočí pred tým, ako tvrdí D. Kováč. V 9. storočí prebiehala posledná fáza rozpadu pôvodne jednotného slovanského jazyka a jeho makrodialektov na samostatné jazyky. Z čisto lingvistického hľadiska v polovici 10. storočia vznikli slovanské jazyky tak, ako ich poznáme dnes.
Tvrdenie, že cirkevnoslovanský jazyk (často, podľa môjho názoru, nesprávne nazývaný staroslovienčina) bol viac podobný ruštine a ukrajinčine ako slovenčine, je skutočne hodné svojho autora a prejavom hlbokej neznalosti jazykového vývinu. Je predsa všeobecne známe, že základom tohto jazyka bol južnoslovanský dialekt z okolia Solúna a počas jeho používania na Veľkej Morave doň prenikli slová, ktoré sa nedajú inak vysvetliť len ako slovakizmy. Už to samé značí, že subdialekt západoslovanského jazyka v 9. storočí bol v tej dobe tak diferencovaný, že sa odlišoval aj od poľštiny, aj od češtiny a iných západoslovanských dialektov. Dialekty slovenčiny nevznikli pred slovenčinou, ako tvrdí Kováč, ale diferenciáciou slovenčiny tak, ako slovenčina vznikla diferenciáciou západoslovanského makrodialektu (jazyka). Jeho tvrdenie o tom, že pred Bernolákom neexistovala slovenčina, ale len jej dialekty, je nielen v rozpore so skutočnosťou, ale aj s jeho predchádzajúcim tvrdením, že medzi Slovanmi „neprebiehala vnútorná diferenciácia“, ktorá „prebiehala až potom“. Z logiky takto postavenej vety vyplýva len jedno: Najskôr sa rozpadla praslovančina na makrodialekty (prvá časť Kováčovej vety) a potom sa tieto dialekty rozpadli na samostatné jazyky (druhá časť jeho vety). Až následne došlo k diferenciácii týchto jazykov na dialekty. Avšak z týchto dialektov sa už nestali nové jazyky, lebo diferenciácia neprerástla v novú kvalitu, teda nový jazyk, ale dialekty zostali v štruktúre pôvodného jazyka. Stačilo by, aby D. Kováč uplatnil formálnu logiku a mohol sa ušetriť zbytočných trápností. Preto z čisto jazykového hľadiska môžeme o Slovákoch hovoriť od 10. storočia, pretože si nie je možné predstaviť existenciu jazyka bez existencie jeho nositeľa.
Ako však nazvať slovanské etnikum na území Slovenska v čase jeho vydeľovania z praslovanského a západoslovanského substrátu. V tomto prípade nemožno požívať čisto lingvistické kritéria, ale musia sa zohľadniť aj kritéria geopolitické a to najmä štátoprávne. Vo všeobecnosti sa v anglosaskom chápaní za národ považuje etnikum (ľud – people) organizovaný v štáte. Je pravdou, že v stredoeurópskom priestore sa národ chápe skôr v lingvistickom význame, ale moment štátnosti sa nedá odmyslieť. Nie je možné totiž predpokladať, že v hraniciach, v ktorých sa uplatňuje štátna moc, neexistuje povedomie spolupatričnosti. So vznikom štátu skutočne vzniká aj národ, teda skupina ľudu so spoločným vedomím. Pri argumentácii, že vo Veľkej Morave boli aj predkovia Čechov, Poliakov, Lužických Srbov, sa zabúda na to podstatné, že územia, kde žili predkovia týchto národov, boli územia pripojené a ich obyvateľstvo pokladalo veľkomoravské posádky za okupantov, nie za svojich súkmeňovcov. Vôbec k nim nepociťovali bratskú prítulnosť, spoločenstvo jazyka a mravov. Práve naopak, Česi pri prvej príležitosti (po smrti kráľa Svätopluka) povstali proti veľkomoravskej prítomnosti, vyhnali veľkomoravské posádky a spojili sa s Nemcami. Hádam niet jasnejšieho svedectva, ako spoločný postup českých kniežat s Nemcami proti Veľkej Morave, že v 9. storočí sa už Česi cítili jasne vymedzení proti Veľkomoravanom .
Kto však boli títo Veľkomoravania, k akému súčasnému národu ich možno etnicky priradiť? Jazykovo je to jasné. Boli to predkovia Slovákov. Pôvodný rajón slovenčiny, teda rajón, kde sa slovenčina v polovici 10. storočia vyčlenila ako samostatný jazyk, sa rozprestieral od Českomoravskej vrchoviny až po dnešné Bihársko v Sedmohradsku a od hrebeňov Západných Karpát až po južné Maďarsko (to dokázal už J. Stanislav v polovici minulého storočia). Je to približne to územie, na ktorom sa rozprestieralo jadro Veľkej Moravy bez pripojených území Čiech, južného Poľska a Lužického Srbska. Na tomto území existoval ranofeudálny štát viac ako jedno storočie – Moravské a Nitrianske kniežatstvo sa pravdepodobne sformovali ako samostatné entity ešte v avarskej sfére vplyvu a samostatnosť získali najneskôr po porážke Avarov cisárom Karolom Veľkým roku 795. Žiaľ, Veká Morava skolabovala ešte pred zavŕšením národnotvorného (v zmysle lingvistickom a štátoprávnom) procesu Slovákov. Územie jadra Veľkej Moravy bolo rozdelené a obyvateľstvo s výnimkou Slovákov asimilované či už do maďarského, nemeckého (rakúskeho) alebo českého národa. Hádam nič nesvedčí o pravdivosti predchádzajúcej vety lepšie ako existencia moravských Slovákov, ktorých asimilácia do českého národa bola zavŕšená až v 20. storočí. Pretože z hľadiska priestorového bolo slovanské etnikum sformované do štátneho celku značne rozsiahlejšom ako súčasné Slovensko a hranice súčasného Slovenska vytvorilo až Uhorsko, pokladám za vedecky opodstatnené používanie termínu Starí Slováci na veľkomoravských Slovanov a termín Slováci zúžiť len na Slovákov, ktorí zostali v Uhorsku.
Je vyslovene smiešne, keď dnes najmä archeológovia a regionálni historici často uvádzajú, že to a to mesto bolo založené v 13. storočí z nemeckých osadníkov a miestneho slovanského obyvateľstva. Aké slovanské obyvateľstvo mohlo okrem Slovákov v 13. storočí žiť na území napr. Trnavy? Keby som však napísal, že Trnava vznikla príchodom germánskych osadníkov a ich zlúčením s domácim slovenským obyvateľstvom, to by bolo kriku! Ale s prekvapením nie pre druhú časť tohto tvrdenia! V takom stave je naša „profesionálna“ historiografia. Žiaľ!!
Suma sumarum musím povedať, že premiér R. Fico nepovedal nič, čo by sa nedalo vedecky a odborne odobriť. Povedal len to, čo mala slovenská „profesionálna“ história povedať už veľmi dávno. Len pokrik niektorých historikov s najvyššími maďarskými štátnymi vyznamenaniami a s hlbokou nesvojprávnosťou v rozmýšľaní opäť vyvoláva otázku, či sú peniaze daňových poplatníkov dobre investované. Je na počudovanie, že v kolíske kritickej historiografie – v Nemecku – nemajú problém s pomenovaním Slovanov na území Slovenska od 5. storočia termínom Slováci. Len naši najbližší susedia a spolu s nimi ich slovenskí epigóni majú s tým problémy. Neprekvapí preto, že som našiel v najnovšom českom školskom atlase pre toto obdobia etnické pomenovania ako Slovinci, Srbi, Chorváti, Maďari, Nemci …, len na územie Slovenska im pravdepodobne nevyšiel atrament. Tam pre istotu nie je žiadne meno. Hic sunt leones si tam asi nedovolili napísať, aby nenarušili nadštandardné partnerstvo medzi SR a ČR, a termín Slováci pokladali spolu s D. Kováčom za nenáležitý.
Takže, ako páni profesionálni historici, sme tu od 15. storočia ako pozostatok husitských výbojov, ako tvrdili maďarská a časť českej historiografie, alebo sme potomkami Slovanov, ktorí sa stali na území dnešného Slovenska dominantnou zložkou už od konca 5. storočia? To fakt nie sme schopní kritického a komplexného pohľadu na naše národné dejiny? Ak máme opakovať len to, čo tvrdia iní, a neprehodnotiť to, čo už o našich národných dejinách vieme, sme tu zbytoční. Historiografia je disciplína, ktorá nemá definitívne pravdy, ale je inštrumentálnou pamäťou národa. A národ túto pamäť potrebuje. A už vôbec nie je pravda, že obyvateľov Veľkej Moravy termínom Starí Slováci označujú len M. S. Ďurica, „ktorý ospevuje slovenský štát a jeho prezidenta Tisa“, a niektorí matiční historici. Celé generácie slovenských historikov a literátov od 16. storočia až do vzniku ČSR nepísali ináč. Stačí si len prečítať básne Jána Hollého, ktoré sú literárnym sprítomnením poznatkov vtedajšej historickej vedy, a pochopíme. Až po vzniku prvej ČSR sa všetko zmenilo a toto stáročné chápanie slovenských národných dejín sa označilo za romantizmus. Veď predsa starší brat sa nemohol sformovať v národ o celé storočie neskôr ako mladší. Do koncepcie čechoslovakizmu to jednoducho nepasovalo. Ale zobuďte sa! Veľká Morava ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov sa už prežila! Dnes sú iné doby!
PhDr. Anton Hrnko, CSc.
Historik
PS: Kto by chcel vedieť viac o používaní termínu Slovák, Slovan, Slovien, odporúčam mu navštíviť môj blog
www.hrnko.sk , konkrétne rubriku história.
lebo nejde iba o to, uzemie ziskat, ci uz osidlene alebo nie, ale ho aj udrzat.
je to dost pochybne, lebo Slovania mohli byt aj povodny obyvatelia strednej Europy. A Madari so Slovanmi nemali nic spolocne okrem kontinentu z ktoreho dosli, mali uplne odlisny tvar lebky, inu tvar, farbu pleti, vzrast... Povodny Madari boli uplne iny ako Slovania. V roku 833 sa odclenili Moravania, Cesi a Slovaci (dnesny) do Nitrianskeho Kniezatstva. A dost pochybujem o tom ze si hovorili Slovaci 
.