Spoveď študenta, alebo ako som sa posral na koncoročnom výlete
Končí sa tretí ročník na gymnáziu a ako trieda sme sa rozhodli že sa vyberieme niekam na koncoročný výlet. Padalo mnoho návrhov a niekedy sa to skončilo aj búrlivejšou výmenou názorov. Dievčatá si nadávali do pičí, chlapci do ko*ot, no nakoniec sme sa zhodli na istom kompromise, ktorým bola chata v Častej papierničke. Stanovil sa termín, nakúpili sa fľašky a výlet sa mohol začať.
V deň odchodu som ešte bol v mäsiarstve aby som si kúpil nejaké klobásky a špekáčiky, keďže bolo v pláne večer si opekať. Mäsiarstvo bolo asi tri dni pred celkovým zrušením, takže dopredávali všetok bodrel čo im ešte dohníval v sklade. To som však v tej dobe nevedel a tak som si tie klobásky kúpil aj napriek ich podozrivému vzhľadu (klobásky boli trochu chlpaté ale vtedy som myslel že pleseň nemusí byť iba na syroch ).
Cesta tam bola ako hocijaká iná. Spievalo sa, rozprávalo sa a vlastne sa robili všetky tie činnosti ktoré sa robia v autobuse. Tradičný bol aj príchod a ubytovávanie. Rozhodujúci v ten deň bol však večer.
Vatra plápolala v jemnom letnom vánku a okolo nej sme v kruhu sedeli ako trieda a zabávali sme sa. Podaktorí si začali vybaľovať svoj proviant na opekanie a tak som ani ja nechcel vyzerať ako nejaký chudák. Vybalil som si teda svoje chlpaté klobásky a začal som ich vehementne ukazovať, že aký som pán (vtedy som ešte nevedel že sa mi táto frajerina tvrdo vypomstí). Opiekol som si ich a pri tej dobrej nálade ktorá vtedy panovala som si ani neuvedomil, že chutili nejako sladkasto (znak že mäso začína hniť).
Asi okolo pol noci sme sa rozhodli že ideme spať a tak sa aj stalo. V tú noc mi to v bruchu bublalo jak šťavnatý prd vo vani. Nevenoval som tomu pozornosť a vysvetľoval som si to tými klobáskami (bola to aj pravda, no následky boli ďaleko za hranicou mojich negatívnych očakávaní).
Ráno, po chvalabohu pôstnych raňajkách sa všetci chlapci okrem mňa dohodli že si pôjdu zahrať futbal. Ja som obďaleč s nafúknutým bruchom a zaťatou riťou sledoval ich hru. Každou chvíľou sa však môj stav rapídne zhoršoval. Uvedomil som si, že moje svaly zvierača nedokážu dlhodobo odolávať takému silnému a neutíchajúcemu tlaku. Črtala sa jediná možnosť. Vysrať sa.
Zozbieral som posledné zvyšky síl a snažil som sa ich alokovať do konečníku. Zaliaty tento raz, pre zmenu studeným potom som sa pomaličky postavil a nesmelo som vykročil smerom k chate. Smola bola že k chate to bolo asi 150 metrov do mierneho kopca a myslím, že tento fakt bol rozhodujúci. Prvé kroky boli zvládnuteľné, ale kopec bol neúprosný a rýchlo mi odoberal sily, ktoré držali moju riť v uzavretom stave.
Akoby to nestačilo oproti mne sa zjavil pes a rýchlo sa ku mne blížil. Môj kákáč teda už nebol atakovaný iba fyzicky ale aj psychicky. V tej situácii by sa človek posral aj keby nebol v takom stave ako ja. Ten pes našťastie iba tak prebehol okolo mňa no stálo ma to toľko síl, že bolo jasné že k chate sa už čistý nedostanem.
Spravil som teda jediné možné opatrenie, ktoré ma v tej chvíli napadlo. Zatiahol som si okraje kraťasov, aby mi tá sračka nenatiekla do topánok. Polo šialený som vypustil trochu tej zmesi v nádeji, že tlaky povolia. Nevedel som, že ak trochu povolím, už nebude cesty späť. A tak sa aj stalo. Hovno mi z riťi pršalo dlhých desať až pätnásť sekúnd. Statočne a s pevným zovretím som držal kraťase aby aspoň moje topánky ostali čisté. Avšak moje úsilie trvalo až dovtedy, kým som si nevšimol, že sračka sa mi plazí spoza opaska.
Vtedy som si povedal, že je*em na to a pustil som aj dovtedy zatiahnuté kraťasy. Masy hovna rôznej konzistencie mi tvrdo dopadali na moje tenisky a nepekne ich omaľovávali.
Celý od hovna a nasraný na celý svet som sa už bez tlakov vydal do chaty, že nech sa aspoň umyjem, keď už sa to takto poje****.
Čakalo ma však ďalšie nemilé prekvapenie. Bola to triedna učiteľka a na jej tvári sa zračila otázka (ona ale netušila že som sa posral, nakoľko bola odo mňa dosť ďaleko a zrakom ani čuchom nemohla odhadnúť moju situáciu). Bez rozmýšľania som sa zvrtol a zabehol som za najbližší roh chaty. Bola mi v pätách ale ja som obehol celú chatu a vbehol som dovnútra (dodnes neviem, či si všimla tie hovnové šľapaje ktoré po mne ostávali a z toho dôvodu ma prestala prenasledovať ).
Vybehol som po schodoch a z pohľadom upriameným na kľučku dverí od izby som bežal jak o život ku svojej dodatočnej záchrane. Na moje zdesenie bolo zamknuté (bolo to logické lebo v chate nikto nebol a ja ko*ot som si zabudol včas vypýtať kľúče). Jediná možnosť bola spoločná sprcha pre celú chodbu. Bolo to vysoko riskantné lebo hocikto mohol vojsť do chaty a do sprchy a mňa odhaliť v tejto inkriminovanej situácii ako tam celý osraný sprchujem svoje handry.
Išiel som teda do tej sprchy aj napriek rizikám, ktoré táto alternatíva prinášala. Vyzliekol som sa dohola a všetky handry som nahádzal do sprchovacieho kúta. Musel som konať rýchlo, pretože neustále existovalo riziko odhalenia. uje*al som naplno horúcu vodu a začal som splachovať najväčšie kusy. Postupne som čistil oblečenie a tie relatívne čisté kusy som vyvesil na okienko. Pražilo slnko, takže veci schli pomerne rýchlo. Občasným vykuknutím zo sprchy som monitoroval situáciu na chodbe. Zatiaľ bolo všetko OK ale vedel som že futbal sa chýli ku koncu a zapotení spolužiaci budú chcieť svoje umordované telá schladiť v tej obsratej sprche. Musel som teda konať, aby som zabránil odhaleniu a natiahol som na seba polo mokré oblečenie. Umyl som sprchu ako sa len dalo.(kur*a ale ten sifón musel dostať zabrať).
Psychicky, aj fyzicky na dne som sa s váhavým krokom vydal opäť k ostatným. Keď som k ním s vnúteným sebavedomím pristúpil, Mišo povedal: „Čo si sa posral ty ko*ot ? Kde si bol tak dlho". Ja som sa snažil zahaliť skutočnú pravdu a na základe príslovia že pod sviečkou je najväčšia tma som povedal: „Tomu ver ty ko*ot. Hovno mám porád aj za ušami". Celé chlapčenské osadenstvo sa zasmialo vrátané mňa (ten smiech bol dôkazom, že všetci to berú ako srandu a nikoho asi ani nenapadlo že by to mohla byť pravda).
Neobjasnené fakty: Baby
Väčšina z nich bola na výlete a tie ostatné niekde sedeli a robili si vence z púpav alebo podobné pi***** prislúchajúce takmer dospelým ľuďom. Z toho dôvodu teda neboli so mnou v nijakom kontakte.
Učiteľka
Možno sa pýtate, či vyzvedala. Nevyzvedala, lebo jej bolo pravdepodobne trápne sa baviť o sračkách.
A saga pokracuje
Hanba na záchode, alebo ako som sa opäť skoro posral
Jedného dňa som sa zobudil so strašnou sračkou. Okrem toho som zaspal do školy, takže celý začiatok dňa bol, ako sa hovorí, v pi*i. Nechcel som riskovať že sa poserem v natlačenom autobuse a tak som si povedal, že radšej budem meškať do školy, ale vyserem sa pekne v pohode doma. Tak sa i stalo.
Cesta do školy bola celkom fajn, tlaky v riti neboli také markantné ako to bolo na začiatku dňa, takže sa nebolo na čo sťažovať. Ale s príchodom do školy sa opäť začala hlásiť sračka a mne sa koncová časť hrubého čreva opäť začala plniť tým polo stráveným bordelom, ktorý som zožral deň predtým. Povedal som si, že to vydržím celú vyučovaciu hodinu a tak som na záchod vôbec nešiel. Okrem toho nerád chodím kakať na školské záchody, pretože v hajzlovej mise často krát býva kopcom nasrané a keď sa náhodou stane, že misa nieje plná hovien, tak niekto si dá aspoň tú námahu, že obští dokola celu dosku a nedá sa tam sadnúť bez toho, aby ste si riť nenamočili do šťanky toho primitívneho ko*ot, čo si nevie svoj nakazený fas pevne chytiť do svojich roztrasených papŕč.
Ale aby som sa vrátil k podstate tohto príbehu. Tá hodina bola nekonečne dlhá. Striasalo ma asi každých päť minút a sračka mi z riti nezačala striekať iba preto, že som sedel a riť som mal pevne zaťatú. Pocity ktoré ma touto situáciou sprevádzali by som prial jedine tomu ko*ot čo obšťáva tie hajzlové dosky.
Nakoniec vyučujúca povedala, že je koniec hodiny. Po chrbte mi stiekla posledná kvapka studeného potu a ja som sa triskom rozbehol na najbližšie toalety. Tekuté hovno sa mi nekompromisne tlačilo z prdele a ja som nemohol brať ohľady na ľudí, ktorých som bezohľadne odstrkoval z cesty, v záujme zachovania svojej vlastnej dôstojnosti.
Konečne sa mi podarilo dobehnúť na záchod. Prudko som za sebou zabuchol prvé a potom aj druhé dvere. Vytiahol som už vopred pripravené servítky ktoré som si starostlivo nachystal už počas prvej hodiny. Moja riť už bila na poplach ale sračka musela ešte počkať, pretože ja som musel dvoma servítkami utierať záchodovú dosku od šťanky. Nakoniec sa mi to podarilo a ja som zo seba strhol nohavice jak ten najposlednejší gigolo. V poslednej chvíli som si sadol na hajzlovú dosku, pretože v momente ako som trošičku povolil zvierač, začalo sa zo mňa prúdom liať hovno miestami tuhého, ale prevažne kvapalného skupenstva. V ten deň som na tom záchode nechal niečo vyše pol druha litra hoven. O smrade, ktorý tam zavládol už pri prvom deci sračky, ktorá opustila moje útroby, sa nedá ani hovoriť. Ak by som žil v 40. rokoch a o mojich schopnostiach by sa dozvedeli Nemci, určite by som mal pod palcom plynové komory od Auschwitz-Birkenau (Osvienčim) až po Gulagy na Sibíri.
Konečne zo mňa vypadla posledná kvapka kakanice a ja som celý vyčerpaný sedel ešte chvíľu na záchode a oddychoval som. Vtedy som si všimol, že celé dvere sú popísané odkazmi študentov, ktorí tam zanechávali zvečnené svoje dojmy zo školy, niektorí tam prípadne napísali na osvieženie nejakú neslušnú básničku. Vtedy som si uvedomil, že ja sám tiež neviem do kedy budem na tejto vysokej škole pôsobiť a tak som si povedal, že aj ja tam pridám nejakú radu do života. A tak som vytiahol moju večne tupú ceruzku a začal som tam veľkými písmenami vyrývať nápis: ŽERTE HOVNÁ !!! Keď som bol asi v polovici, niekto vošiel na záchod. Začal som teda robiť hluk aby vedel že som tam a nezačal sa dobíjať do mojej kabínky. V kľude som teda pokračoval v písaní môjho diela.
Odrazu sa rozleteli dvere od mojej kabínky a predo mnou stála asi 60 ročná upratovačka, ktorá zrejme identifikovala zvuk ceruzky čmárajúcej na dvere. Začala na mňa vrieskať a vyhrážať sa mi že sa bude sťažovať dekanovi, že ničím školský majetok a podobne. Tak som tam teda s osranou riťou, vypúlenými očami a s tupou ceruzkou v ruke na ňu asi 3 minúty pozeral ako tam na mňa huláka. Keď prestala, zavládlo ticho a čakala odo mňa nejakú odpoveď. Jediné na čo som sa zmohol bolo, že som nesmelo povedal: OBSADENÉ
