píšem sem, pretože chcem vedieť vaše názory, pretože aj tak myslím, že mi už nikto (okrem psychológa) nepomôže
Ide o to, že sa cítim sám. Ani nie z pohľadu priateľov (kamošov mám dosť), ale z toho, že si nemôžem nájsť dievča. Mám kamarátky ale, ale nie veľa. Problém je aj v tom, že sú príliš náročné. Vždy keď sa s nejakou zoznámim (nestáva sa často) tak mi dá najavo, že u nej nemám šancu. Žiadna z nich ma nechce. Je síce pravda, že ak by som mal nejakej priamo povedať, že s ňou chcem chodiť, tak to neurobím - som v tom hanblivý. No asi 1000x som dal kamaratke najavo (nepriamo) že by som s ňou chcel chodiť a keď to pochopila, tak povedala, že chce byť sama a pritom viem, že si vždy niekoho nájde. A tak je to so všetkými. Z toho vyplýva, že som asi škaredý, no nemyslím si to až tak úplne. Pravda, nie som nejaký krásavec. Možno taký stred. Občas sa mi na tvári vyhodí akné, ale snažím sa to zakryť a vyliečiť. A aj v tom som zúfalý. A čo kamoši? oni namňa, že nemám nikajé dievča, neberú ohľad. Stále mi vravia - "poriešime ti nejakú holku" - a výsledok? ešte nikdy! Každý namňa kašle čo sa toho týka. Mám veľa kamošov, aj mi viacerí pomohli, len s týmto ešte nikto.
A ak sa pýtate, či chodím do spoločnosti na párty, diskotéky a pod?? Moja odpoveď - už nie! Pretože ma už nebaví, ak s kamošmi idem už len do baru, tak všetky sa maximálne pozrú nanich a namňa ani pohľad. Akoby som bol duch. Je mi z toho strašne doplaču, keď len sa snažím s nejakou babou čo i len poflirtovať alebo len prilákať pohľad, tak ma takmer každá ignoruje. Samozrejme sú výnimky - kamošky a pod. ale vždy mi dajú najavo, že nemám šancu na vzťah.
Takmer všetci kamoši maju priateľky a ja nič. Mne nejde o sex ani nič podobné, mne len je strašne doplaču, keď sa ráno zobudím, a nemám nikoho, komu by som mohol zavolať, napísať že ju ľúbim... Proste chcem mať dievča ktoré by som mal skutočne rád. Nechápem takých idiotov, ktorí si dievčatá nevážia a ku*via sa na každom rohu a striedajú ich každú hodinu. Ja si dievčatá strašne, strašne vážim, lenže žiadna to ešte neocenila, žiadna mi nedala šancu. Prisahám, že by som dievčaťu nikdy neublížil. Žiadnej! V súčasnosti ma skoro všetky kamarátky sklamali. Úplne ma začali ignorovať a ja nechápem prečo (aspoň mám taký pocit). Je pravda že majú priateľov, a na mňa kašlú. Ja to chápem, lenže strašne ma to zranilo, keďže sa s každou snažím vychádzať čonajlepšie.
A teraz pozor - mám 19 rokov a toto ma trápi už asi 6 rokov. Nabudúci rok končím strednú školu, a ja ani nemám šajnu, akú partnerku budem mať na stužkovej. Stužková v novembri.. ja viem mám čas ale už teraz viem, ako to dopadne. Čiže žiadnu. Už začínam oslovovať nejaké kamošky - samozrejme, každá odpovie - som zadaná. Trochu priveľa, však? Bohužiaľ, také mám "šťastie". No teraz to vomne strašne vrie. Cítim sa ako zaseknutá myš v bludisku, ktorá už nemá žiadne východisko, žiadne riešenie.
Som tak slabý, že z toho všetkého by som sa najradšej zabil, lenže nemám nato sily. Som asi taký citlivý, že to proste nedokážem. Aj napriek tomu, že sa nemám pre koho vrátiť. Nemám nijakú, ktorú by som zo srdca ľúbil.
Ak ste si môj problém prečítali a venovali tých 5-10 minút - ďakujem vám. Cením si to a prípadne názory mi napíšte v odpovediach. Diki moc
P.S.: (a hejterov pozdravujem